Slnečníci

Autor: Magda Kotulová | 28.6.2011 o 17:53 | Karma článku: 8,49 | Prečítané:  1649x

Vždy milovala ľudí, čo boli nabití pozitívnou energiou a sálali ju do svojho okolia. Tá ich energia vrážala do všetkých, ktorí sa pri týchto slnečných človiečikoch nachádzali. Bolo príjemné nasať do seba ich úsmev, pohodu. Je ich, chvalabohu, stále dosť.

Kedysi aj ona bola slnečníčkou. Dnes?... Kto chce vypočuť človeka so smútkom na tvári, ktorému úsmev z rozličných príčin zahynul? Budú od neho ľudia utekať, strániť sa ho? Obchádzať?... Dnes, keď zostala na kolenách a sama v byte, čo sa jej nikdy nestávalo, lebo jej veľká rodina bola vždy na hromade, hlučná, rozštebotaná, zostala v tichu a v samote ako na Sibíri. Tento pocit v nej neodstránila ani častá návšteva detí, vnukov, priateľov. Nemohúcnosť a nemožnosť vyjsť medzi ľudí bola ubíjajúca, deprimujúca. Občas síce stačil pohľad na nádherný blankyt, ktorý sa vtláčal do okna, či echo spevu drozda na tyči na balkóne, či odraz červene nádherných bujných muškátov.

Z času na čas pristúpila k oknu, vyzerala z neho. Toto jej muselo po tieto dni stačiť. Nazerala drzo a neslušne do okien, ktoré mala oproti pred sebou. Hmlisto videla osamotené staré ženy, ktoré sa asi doma cítili presne tak, ako teraz ona. Jedna si vykladala donekonečna karty, druhá stála v okne od vidíš do nevidíš, iná sedela v kresle len tak bezmyšlienkovite, iná zasa sa nevedela nasýtiť televízneho programu. Bola taká, čo zasa len ležala nepohnute a dlho na pohovke. Nestiahnuté žalúzie strašne veľa prezrádzali. V okne nebola dlho. Nechcela sa cítiť ako voyer, ktorý nemá zábran. Vetrala sa len. Dýchala vlahý vzduch a život tam von. Jej Sibír bola nekonečná. Nekonečná, tichá, ubíjajúca.

Prečo vídala väčšinou len ženy tráviť naraz nespravodlivo dlhé hodiny dňa v bytoch? Kde sú muži? Tí častejšie odchádzajú skôr na zaslúžený odpočinok na večnosť?

Čítala, upratovala upratané, lúštila krížovky, písala, sedela za počítačom, pozerala správy, debaty, brala knihy do rúk, na ktoré nemala kedysi čas, upratovala šuplíky a zahadzovala desaťročné faktúry, ktoré zaberali len množstvo miesta a boli nanič. Prečo ich nevystrnadila už skôr? Vybavovala telefonáty, varila, umývala riad. A dni bez toho, že by človek vypadol z tej tichej ponurej ponorky boli akosi strašne dlhé, neodchádzajúce.

Takto je to byť sám človek v starobe? Takto je to, keď je starý človek chorý? Takto je to u každého dengľavého starca, stareny? Myšlienky jej zabehli na tisíce, milióny starých, chorých v Afrike, vôbec v treťom svete, kde zomierajú samotní, opustení, v púšti, v buši, pod stromami, na ulici. Ľudia chodia okolo nich a mnohí z nich, alebo väčšina, sú ľahostajní k ich osudu. Jej nie sú. Naraz sú jej neuveriteľne blízki... Uvedomovala si, čo za pocit musia mať opustení vo svojom ťažkom údele, biede. Alebo už ani nemyslia? Zvykli si?... Ležia a čakajú na milosrdnú smrť?...

Kde sú slneční ľudia, aby zažali - pre všetkých smutných, biednych, opustených, v samote zhužvaných - slnko?...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?