Keď som dopiekla voňavé Londýnske rezy k Veľkej noci na Veľký piatok s uspokojením som si predstavila, ako vnuci budú mať radosť z obľúbených zákuskov, ktoré raz-dva zmiznú z taniera, až sa do nich pustia. Kolená dostali zabrať svoje, a tak som hľadala azyl, kde a ako si oddýchnuť. Sadla som si k počítaču, že sa mrknem na nové správy a čerstvé blogy. To som nemala. Ako som sa k nemu posadila, z ničoho nič, dostala som ukrutánske bolesti do celého chrbta a pocítila som, akoby sa na mňa dovalila chrípka. Vzala som teplomer, ukazoval len zvýšenú teplotu. To nič. Niečo nepodarené a dúfam nevinné na mňa doliezlo. Máš ho vidieť... pokračovanie článku
Už zasa raší jar, vlastne už crčí z každej svetovej strany. Už je aj po Veľkej noci. Zostávajú po nej len spomienky, zážitky z precválaných, voľných sviatočných dní. Spomienky. Čerstvé, aj menej čerstvé. Ale spomienky... pokračovanie článku
Veľkonočné sviatky. Kedysi za horúceho komunizmu sa im vravelo - Sviatky jari. A pritom pre kresťanov sú to naozaj veľkolepé sviatky, ktoré im dávajú záruku, že ich život sa smrťou nekončí, ale že má kdesi pokračovanie. Zároveň vedia ako sa - Tam kdesi - dostanú. Ak slušne žijú, a keď ich životom leje sa rozžiarená láska. pokračovanie článku
Dlho som nepísala o ničom inom len o tom, čo ma v posledných mesiacoch zamestnávalo: to bol môj umierajúci muž. Celou dušou som sa mu odovzdávala v jeho unikajúcich hodinách života. Možno moje riadky, písané studenou rukou a horúcim srdcom, otravovali náhodných čitateľov. Možno nie. Chcela som v nich poukázať na pominuteľnosť všetkého nepekného i pekného na tomto svete, mienila som pošepnúť neviditeľným poslucháčom, že treba využiť každú možnú chvíľu na bytie pri tom, koho milujeme a na kom nám záleží, aby človek nemusel niekedy ľutovať, že to najdôležitejšie zanedbal, zabudol, neurobil. pokračovanie článku
Občas chodí po byte ako stratená. Dotýka sa predmetov, ktoré kedysi spoločne kupovali: okrášľovali si byt, aby sa im v ňom dobre bývalo. Občas si sadne na stoličku a padajú jej slzy ako hrachy, už len pri myšlienke na neho. Občas sa premáha, zamestná sa niečím, aby nemusela myslieť na časy zlé i dobré, ktoré spolu prežívali. pokračovanie článku
Cítila, že je úplne na dne, lebo kašeľ v nej burácal, ničil ju. Občas akoby sa dusila. Odviezli ju na pohotovosť. Hneď ráno po pohrebe. Jasné, nechali ju na pľúcnom. Bola z toho úplne preč. Veď len pred tromi týždňami sa vrátila z chirurgie, a teraz opäť má odpočívať v cudzom v bielom. Nie doma, aby mohla premýšľať o tom, čo sa udialo... pokračovanie článku
Bodka. Existuje vôbec bodka za niečím životom? Je bodkou za nejakým životom pohreb – slávnosť odovzdania tela zemi, Bohu? Alebo komu, čomu?!... Pripadalo jej to tak. Aj nie. Keď stála pred rakvou toho, ktorého milovala po celý život, pripadal jej úplne cudzí. Bol to ešte on?... pokračovanie článku
Bývajú rôzne. Vydarené i riadne pobabrané. Jeho finále bolo úspešné. Odišiel zmierený, v pokoji, v spánku. Potom, čo sa rozlúčil so svojimi najbližšími. Môže byť lepší koniec? Bolesti a utrpenie prestali. Nastalo utíšenie. pokračovanie článku
Pána, kde sú už Vianoce. Na obzore sa črtá pomaly krásna, tajuplná, jarou voňajúca Veľká noc a ona siahla so smútkom po darčeku, ktorý dostala na už dávnominulý Štedrý večer. Už ho zasa odviezli tí v červenom. pokračovanie článku
Váhala s nadpisom tohto svojho uvažovania. Zničená okolnosťami a súčasnou nemilosrdnou realitou, sedela v kresle pred hluchým televízorom, ktorý umlčala, lebo už mala dosť televíznych tlačoviek a táraní, ktoré sa začali hneď po novoročných sviatkoch. Vlastne sviatky sa ani neskončili. Na východe ešte týždeň trvali. A horenosí politici, čo si myslia, že zožrali všetku múdrosť sveta, začali predvolebnú kampaň skôr, ako mienili. Nevydržali. Ako kone pred dostihmi, keď od nervozity dupú kopytami do zeme a prešľapujú z nohy na nohu. A predsa sú takí maličkí ľudkovia. Veď tak málo urobili pre občanov. Pre seba tak strašne mnoho. Vrecká na kabátoch mnohým, hlavne tým na špici, ohromne odstávajú, čo ich majú naplnené tým cvengotavým. pokračovanie článku
Pred nedávnom sa mi pred zrakom vyhuplo z novín, ktoré som práve čítala, že po voľbách, čo je samozrejme, nastúpi na trón kultúry nový cézar. S obavou som si uvedomila, že by sa ním mohol stať člen zo strany Smeru, ktorá je znôškou kadekoho z kadejakých strán, a to by teda nebolo nič voňavé, orechové. Možno by dotyčný pán mal zasa červenkastú minulosť, ktorá by ovplyvňovala jeho myslenie, činy, a tým aj chod, výkon ministerstva tak dôležitého pre duchovný život národa. pokračovanie článku
Tak, aj ja som sa zošmykla zimným svahom až do teplých perín v Štátnej nemocnici. Z čista jasna som sa našla na železnej posteli, nalievala infúziami, hladovala ako bezdomovec a pozerala tupo do bielej povale nad sebou. Vystretá ako neživá, bez pohybu, keď do mňa dopovali chemikálie, aby som bola ako-tak fit a vytrhla sa, či utiekla z „prezidentskej choroby“ čím skôr domov, občas som sa modlila ruženec a občas rozhutovala práve o tom, o čom teraz vlastne začínam vyklepkávať na dlho opustenej klávesnici. Mám dojmov plnú hlavu. Tak ju treba trošku vypustiť ako pneumatiku, aby mi nebodaj nepraskla a nevyfučal z nej všetok pokoj, ktorý ako-tak obsahuje. pokračovanie článku
Sedela v prázdnej izbe, kedysi plnej života z rozvetvenej rodiny a z vtipov a smejov jej muža. Dnes tu panovalo hrobové ticho. Potrebovala ho síce po dňoch plného stresu, z vyčerpanosti z prebdených nocí, keď ho opatrovala, upokojovala a uskutočňovala všetky jeho želania. Chvíľami si aj vychutnala pocit, že nemá na hrudi visiaci balvan zodpovednosti za stav ťažko chorého, ktorý sa každým dňom horšil. v pokračovanie článku
V izbe, kde som sedela rozvoniavala vysoká, nádherne vyzdobená dozlata, jedlička. Občas som sa na ňu pozrela a spokojne som rozmýšľala nad množstvom stromčekov, ktoré vystávali na mieste, kde stála teraz ona. V rokoch, keď boli deti malé, keď sa stali tínedžermi, keď sme mali v rodine manželskú krízu, keď to doma všetko výborne klapalo, keď sa nám uprostred štedrej večere roztrepala misa s majonézovým šalátom tak, že sme ho nemohli jesť pre črepy, ktoré z neho trčali, v rokoch, keď sme trávili vianočný večer už ako starí manželia bez detí, vyletených z hniezda, a teraz v rokoch, keď sme chorľaví a skleslí. pokračovanie článku
Pána, koľko ľudí toľko názorov. Koľkí nadávajú na mladých, že sú nepodarení. Koľkí vravia o nich, že sú nevychovaní, zlí. Samozrejme, sú takí a je ich riadna hŕstka. Ale sú aj takí, čo človeka staršieho nielen potešia, rozradostnia, privedú na iné myšlienky, nielen na trúchlivé, ktoré zožierajú srdcia starcov a starien. pokračovanie článku
Keď som v posledný deň pred Štedrým dňom nakúkala do zamknutej izby, kde naši hotovili stromček na slávnostný nasledujúci deň, ako riadny nevychovaný nezbedník som sondovala kľúčovou dierkou, či nezazriem nejakého toho anjelika, čo sa šmátra po rodičovskej spálni a šibrinkuje s niečím neznámym. Nikdy nič som nevidela, len vetvičky smreka alebo jedličky, z ktorých vôňa doliehala i cez to malé dierkavé čudo v polovičke a na okraji dverí. Nezbadala som síce nič cherubínskeho a božského, ale už len zistenie, že stromček v izbe stojí, a že sa niečo tajomného chystá, bol vzrušujúci pocit. pokračovanie článku
Vonku to búri, hrmí, mnoho vecí sa otriasa od základov. Ľudia šomrú, nadávajú a nik sa akosi nestišuje v dňoch predvianočných. Ten hluk vonkajška zasahuje aj do ticha domácností, kde by ten pokoj a pohoda mali byť bežným denným chlebíkom. To by sme však veľa chceli. V posledných týždňoch boli v rodinách trenice, zvýšený tón hlasu, dokonca hádky. Jedni drukovali lekárom, iní zas na nich frflali, lebo sa obávali, že keby náhle potrebovali zvláštnu zdravotnícku pomoc, nedočkali by sa jej, a že by možno, aj nejako zle dopadli. pokračovanie článku
Nezdá sa mi to ani tak dávno, čo ten môj „malý“ vyletel z maminho hniezda, z dobrej bratislavskej školy, vybavil si štipko a zaletel do ďalekej Anglie. Uvedomila som si, ako je dobre, že sme v EÚ, že existuje slobodný let mladých vtáčat ponad nezadrôtované hranice, a že ich letky môžu voľne chvátať kade-tade... Idú sa mláďatá podučiť, vyučiť, vyzvedieť, vyrásť, osamostatniť sa, nabrať silu krídel, aby si mohli poletovať po prekrásnom svete. Aké šťastie majú, možno si ani neuvedomujú. Chápu to ich rodičia, čo nezažili možnosť slobodného letu, slobodu tela i ducha, čo nemali možnosť rozletu a privilégium orlích krídel. Šťastné to potomstvo. Len aby si túto obrovskú šancu vážili i strážili. pokračovanie článku
Sedí za počítačom, bolí ju hlava, má ju akúsi ťažkú, je noc v plnom prúde a ona nemôže spať. Tak sadá za klávesnicu svojho priateľa počítača a zveruje sa mu s myšlienkami, čo jej sužujú hlavu. Vedľa nej civí prázdna elektrická posteľ pre imobilného pacienta, periny na nej sú nepokrčené, vzdušné a čakajú na toho, kto ich pomrví a dokrkve. Ale momentálne ho niet. A tak dýchajú a čakajú, ako keby boli ľudia a nie mŕtve tvory. pokračovanie článku
Sedela v kostolíku, kde prevládala modrá farba. Jej obľúbená modrá. Vždy sa tam príjemne cítila pre skromnosť výzdoby a pre ten blankyt, čo ju upokojoval, čo sa odrážal do jej očú z každej svetovej strany. Pred oltárom sa vŕšila záľaha všakovak vyzdobených adventných vencov s rôznofarebnými sviečočkami, sviecami. Drobce obskakovali okolo nich a vytešovali sa z predvianočnej nálady. Maminy zachytávali rozjašené rúčky svojich ratolestí, ktoré sa chceli dotýkať zázračností pred vyjavenými, očarenými očkami. pokračovanie článku
Poznala som ho ako skromného človeka, ktorý ma dojímal svojou slušnosťou, pokojom a srdečnosťou. Len jediný raz som s ním bola „naživo“. Vtedy, keď som mu potriasla rukou a vyznala sa mu, že si ho prenesmierne vážim za to, aký je a aké správy o sebe a o svojej rodine, a o svojich ideáloch, ktorými aj žije, rozposiela. Ďakovala som mu za to, čo robí pre túto ešte stále nesvojprávnu spoločnosť, ktorá o morálke len kde-tam počuje, ale s ňou nechce akoby žiť. pokračovanie článku
Nedávno som pozerala dokumentárny film o Bolívii a o tom, ako sa domáci - Indiáni dostávajú k moci, v tejto kedysi koloniálnej zemi, pomocou hesiel akými svojho času mával Che Guevara a podobní dobrodinci chudoby. Pozorne som sledovala nádeje chudákov, ktoré sa potom, ako si zvolili zástupcov do parlamentu zo svojich radov, rozplynuli. Ako boli sklamaní, oklamaní, ako bolo vlastne dlho stále veľké nič, z toho čo chceli, žiadali, za čím túžili. Až sa naštvali a celé množstvo pôvodných obyvateľov - dav vrazil pred prezidentský palác, v ktorom trónil prezident, jeden z nich /Evo Morales/, aby si vybojovali aspoň pozemkovú reformu, aby sa nepominuli všetci od hladu. pokračovanie článku
Keď ako študentka som začala randiť so svojím milovaným, občas sme zablúdili aj do ticha a pokoja cintorína. Prechádzka cezeň sa mi celkom pozdávala. Rozdivočené májom vtáctvo vyspevovalo, kvetiny na hroboch voňali a rozkvitnuté stromy nad nimi tiež. Každé ročné obdobie bolo v cintoríne vtlačené a bolo prekrásne. pokračovanie článku
Ten večer som mala ťažký. Telefonovala som s priateľkou. Pýtala som sa jej len, či Nadi, svojej ťažko chorej švagrinej, pripomenula, že by si mala pozvať k sebe kňaza. Vedela som, že kedysi chodila denne k sviatostiam, ale rokmi sa čosi v nej pošramotilo a milá Naďa sa kostolu začala vyhýbať, ako čert svätenej vode. Ani dve deti, ktoré mala, neviedla k náboženstvu. Práve naopak, počúvali sme od nej len ironické poznámky na farárov, cirkev a kresťanov. Neviem kde nastal zlom, a hneď na to ten obrovský obrat k neviere. Ale stalo sa, žilo sa. pokračovanie článku
Trochu sa hanbím za tie výrazy v nadpise. Mám mindráky vôbec o tých „hodoch“ písať, keď som v niektorých televíznych novinách počula o tom, koľko našich občanov trpí chudobou. Vraj sú to nezamestnaní, osamelé matky s deťmi a mnohodetné rodiny. Zvieralo mi čosi v krku, keď som načúvala tejto katastrofálnej štatistike, čo by nemala byť. pokračovanie článku
Napadol mi tento výraz, keď som videla v obchode s potravinami u nás, v rade časopisov časopis s exkluzívnou správou o Václavovi Havlovi, ktorú vraj získal z knihy českej spisovateľky, ktorá oznámila, že... pokračovanie článku
Pred niekoľkými dňami som si zaplatila Piano. S neutíchajúcou radosťou, že si môžem trošku rozšafne podiskutovať aj tam, kde som doposiaľ nemohla, vnárala som sa s pasiou do rozhovorov pod článkami v médiách. Bavilo ma to. Hneď v prvých chvíľach mi nejaký človiečik frkol do očú, že som kapitalistka. Za nejakú myšlienku, ktorá sa mu nepozdávala, alebo možno aj preto, že on Piano nemal predplatené. Ale čo sa dá robiť: keď som kapitalistka, tak som kapitalistka. Chcem len k tejto prezývke zo žlče vydolovanej dodať, že môj kapitál bol - a zostane - v mojich štyroch deťoch a v pätnástich vnukoch. Tam je moja chata, vila, prepychové auto, úspory, majetok. pokračovanie článku
Bol krásny jesenný deň. Akože babie leto. Možno. Ale pavučiny sa v povetrí ešte neligotali. Obloha odrážala azúr a slnko stále sálalo slušné teplo. Veď to bol, tuším, druhý deň astronomickej jesene. pokračovanie článku
Už dávno som nepísala o mojich dvoch vnučkách, ktoré nám pribudli do rodiny. Už ich ani nenazývame „novými“ a podobne. Cítime, ako keby boli u nás od nepamäti. Narástli, opekneli, scivilizovali sa, sú neskutočne hravé, dravé, milé, neposedné, urozprávané... pokračovanie článku
Bolo viac miest, ktoré som rada navštevovala: pezinský park, hamuljakovskú hrádzu pri Dunaji a park v Malinove. Všetky tri miesta čupeli na skok od začadenej a hlučnej Bratislavy. Cesty tam boli naše spoločne obľúbené „durchrajze" s manželom. Pri nich sme sa aj povozili aj navštívili krásu a nehu prírody, ale aj mali sa kde dobre napapať, keď sa vyskytol riadny hlad po výdatnej prechádzke. pokračovanie článku
Milujem kvety. Čokoládu Milku, more, Tatry, knihy. To je mojich päť nádher, pôžitkov, vášní, radostí, potešení. A ešte niečo: zabudla som na vtákov, hlavne lastovičky, orlov, bocianov, holubov a... a... no prosto, na množstvo operencov štebotavých, škrekľavých, ticho pípajúcich. Neviem, čomu a komu by som dala prím. Asi všetkému a každému z toho, čo som vymenovala. pokračovanie článku
Pripravovali sa, uskutočnili sa, skončili sa Svetové dni mládeže - stretnutie mladých z celého sveta s hlavou katolíckej cirkvi - s pápežom. Všeličo sa popísalo, pohovorilo, vykričalo, nakričalo, revoltovalo, chválilo i kritizovalo, radostne odkazovalo. Už bežia normálne dni po dňoch, v ktorých mládež bez rozdielu farby pleti zišla sa v hlavnom meste Španielska. Zamiesili sa v ňom rôzni mladí: so šľachetnými úmyslami, aj bez nich. Aj duchovne zanietení mladí, či takí, ktorí tam išli, sťaby na výlet. Ale brali sa tam... a iste nie pre coca-colu. Každý s inými myšlienkami, chuťou, snahou. pokračovanie článku
Som mama štyroch detí a stará mama pätnástich vnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou.
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
