reklama

Osobáčik

Bolo to v čase, keď nás vyviezli v rámci akcii B z Bratislavy a ja som musela každú sobotu po škole cestovať osobákom na dedinu, kde sme dostali možnosť po vyhadzove z Avionu sa nasťahovať. Rodičia so štyrmi malými deťmi bývali v dvoch izbách domu. Riadne sa tlačili, ale dobrých ľudí sa vraj všade veľa zmestí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (25)

Triedny profesor mne a sestre vybavil, za čo som mu do smrti vďačná, že sme maturitu mohli dokončiť v Blave. A tak sme bývali všelijako. Raz u tety, raz v pivničnom byte, inokedy v malulinkej izbe v podnájme, a vôbec ako prišlo. Vyšúchaný koberec, rozťahovacia pohovka, stolík, dve stoličky, skriňa. Trochu všetko ošarpané, ale stačilo pre dievky okolo šestnástky.

V tom čase sme chodili do školy aj v sobotu.Vyučovanie končilo okolo jednej, pol druhej a potom hajdy na osobný vlak. Terigali sme sa za rodičmi, aby sme im aspoň cez víkend pomohli so súrodencami, domácimi prácami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Unavené, neraz hladné, sedeli sme na drevených stoliciach osobáčika. Stál pri každej vŕbe, tak sme vždy frflali. Čakal donekonečna na príchod rýchlika. Musel stáť neraz aj uprostred poľa, aby rýchlik mal prvenstvo. Prefrčal popri nás a my, keď sme stáli na chodbe pri oknách, lebo bol taký preplnený, so závisťou sme pozerali na šťastlivcov, ktorí sa nám cez oblok len tak mihli. Neraz sa na nás vyškierali, či mávali.

Koľko som sa na tých tvrdých pričňiach načítala, naučila učebnej látky, ale neraz sa aj jedovala, keď sme dostali prihlučných alebo pripitých spolucestujúcich.

Mnoho razy bola taká špina vo vozni, že sa mi do neho protivilo vstúpiť dnu a sadnúť si. Ale čo mal človek neborák robiť, stáť ako o dušu v chladnej chodbe? Ale aj to sa stávalo.Bývala zaprataná batožinou, a keď niekto chcel vystúpiť musel sa boriť medzi ľuďmi, kuframi a taškami, ako cez Himaláje. Hnevlivé vzdychy, niekedy odľahčený smiech, niekedy povzbudzujúce slová, sprevádzali vychádzajúcich. Ale nie vždy boli vozne poliate na zemi čímsi sladkým, že sa človek na ne lepil ako mucha na mucholapku. Niekedy boli celkom čisté a príjemné. Len od sedenia, po štyroch hodinách, keď meškal osobák, alebo aj viac, boli sme riadne zdrevenené.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Skoro sme sa však rozhýbali. Keď sme zistili, že spoj z Nového Mesta nad Váhom do našej dediny medzitým odjachal. So sestrou sme zostali trčať na malej staničke. Čo sme mali robiť? Vzali tašky a v tme, neraz v hlbočíznej noci, sme kráčali päť kilometrov do dediny domov. Bóóže, koľko strachu sme prežili, keď sme v temnote po hradskej vykračovali samučičké samy okolo cintorína, kostola, a potom dolu briežkom k našmu domu.

Zažila som neraz naskakovanie husej kože pri každom vrzgnutí. Nepomáhala ani sympatická, nežná hra svrčkov v lete. Neupokojila nás. Išli sme so sestrou ticho, nedorezal by v nás nik krvi. Obe sme vedeli, cítili, že sa bojíme až až. Keď sa zjavila prvá dedinská lampa, vydýchli sme si. Ale úplne, až keď sme otvárali domovú železnú bránku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sme prišli domov, prvá robota bola, aj keď všetci už spali, odrhnúť dlážku, jedna v kuchyni, druhá chodbu, aby, keď sa naši ráno zobudia mali čistunko.

Osobáčik bol aj zlatý, aj nie. Drevené sedačky mám stále v pamäti.Však nás riadne omínali. Ale nezabudnem aj na krásne zážitky, ktoré som z neho mala, keď sa mi pošťastilo stáť pri okne na jar a pozerať na pomaly ubiehajúcu krajinu. Hlavne v máji, bola to nádera. Vtedy mi neprekážala dlhotrvajúca cesta. Bolo na čo pozerať. To čarovné kvetenstvo, čerstvá jemná zeleň, prekrásne jemné farby, upokojovali, nadchýnali.

Taktiež nikdy nezabudnem na stretnutia s cestujúcimi, ktorí zanechali vo mne pečať priateľstva, porozumenia, sympatií pri dlhých rozhovoroch o vážnych veciach, ktoré sme pri viachodinovej ceste viedli. Na to sa nezabúda. Spomienky zostávajú, nemiznú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Osobáčik. Rušeň pri ňom, ktorý dymil do diaľky, kde sa vypiskovalo, kde sa pozeralo, či už sa pohýbe, alebo bude ešte štrajkovať a my máme dostatok času kúpiť si vodu, malinovku od tých, čo chodili popri vlaku a ponúkali kadečo cestujúcim.

Keď som sa stala starou mamou a strážila vnukov, chodila som s nimi aj s manželom veľmi rada pozerať sa na osobáčiky, motoráčiky, rýchliky. Nakúkali sme sa na ne zhora z mosta. Popritom som spomínala na staré časy drevených vozňov, na babky, ktoré v nich prenášali kačice, husy, robotníkov, ktorí išli z práce v zamastených, ušmudlaných monterkách a študákov-lapajov, ktorí prinášali do vlaku pohodu, radosť, napriek úmornej, zdĺhavej, nekonečnej ceste. Neraz v neznesiteľnej horúčave leta, alebo v sibírskom chlade v zime, keď odišlo kúrenie.

Vnúčikovia jačali od radosti, keď im pozorný mašinista na pozdrav zapískal. Boli šťastní, akoby dostali milión a mávali strojvodcovi, akoby to bol ich vlastný tatko. „Osobáčik, ráčik…!“ vykrikovali. A v tom výkriku bolo tak ohromne veľa pravdy z minulosti…

Magda Kotulová

Magda Kotulová

Bloger 
  • Počet článkov:  340
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu