Bavilo ma vidieť, ako babky a dedkovia posedávali na lavičkách pred domami. Dedkovia si bafkali z fajočiek, babky len tak očili na každého okoloidúceho a točili sa k slnku, ak svietilo. Neraz na tých lavičkách sedelo naraz niekoľko stareniek a šepletili ostošesť. Ale čumeli na lavičkách aj mĺkve stvorenia, ktoré pozerali pred seba len mŕtvymi očami, nechápajúcimi okolie. Prezerala som si ich, lebo v mojom rodnom meste sa pred domami nevysedávalo. Nepoznala som takéto obrázky. Kdežeby. Rozhrmotené, zasmogované mesto neposkytovalo podobné možnosti pokojného ničnerobenia, vegetovania. Vonku na vzduchu, tesne pred domom.
Starčekovia teda posedkávali. Ale v lete, keď ja som bola naletno, oni mali navlečené na seba svetre, ba občas aj lajblíky, či vesty z kožušiny. Divila som sa, prečo čudácki starkí v tom teple sedia nabalení, nasáčkovaní v kadečom. Starej mamy som sa nepýtala. Ona na moje otázky nemala čas odpovedať, lebo nás vnukov na krku mala veľa a roboty okolo domu, so záhradou, s poľom, ešte viac. A tak som zostávala bez odpovedí na otázky, prečo sú tí starci tak priveľmi naobliekaní.
Neskôr som opatrovala manžela, pohybujúceho sa len na vozíčku. Ležiaceho pacienta. Keď občas sedel pred televízorom, alebo si niečo čítal, začal vykrikovať zo susednej izby, aby som mu priniesla niečo teplého na seba, lebo mu je zima. A ja, ktorá som sa točila okolo sporáka, upratovala, makala okolo neho, lebo neustále niečo potreboval, som sa potila v horúčave leta, či v jemnom teple jesene. Napriek tomu, že na jeseň bývalo už večerom trochu chladno. Vždy som mu sveter priniesla, pomohla sa mu doň dostať, či dala deku na kolená. Ale v mysli som si kládla otázku, prečo mu je zimomravo.
Ostarla som. Je jeseň. Vonku chladno, hmlisto. Izby vychladnuté. Steny ešte viac. Keď sa človek zvŕta pri robote, nevľudnosť chladu nepostrehne. Ale večer, keď z každého kúta číha tma, rúti sa z nich nevýslovný chlad. Nekúrilo sa. Ešte nie. Vraj vonku nie je taká teplota, aby sa podľa zákona temperovalo. Zákon nepozerá na zimomrivé stareny a starcov, ktorí sa nemôžu vrtieť tak, ako mladí obyvatelia činžiakov. Aj chorí, aj malé deti, ktoré posediačky sa hrajú, čítajú, pozerajú filmy v televízore, pociťujú chlad, ktorý sa im vkráda za krk, meraví prsty na nohách i rukách.
Keď som sa večer balila do teplučkej deky a ešte mi to nestačilo, rýchlo som vyťahovala huňatý sveter i hrubizné vlnené ponožky na nohy, aby som sa vyhriala a zabudla na zákernosť jesenných večerov, zbavila sa ľadového objatia studena. Myslela som na starčekov, ktorým som sa v mladosti v duchu uškŕňala, keď ustavične boli zababúšení. Myslela som na manžela, na jeho chladnasté dlane, ako prosíkal niečo na zahriatie. Dnes už chápem, prečo niektorým ľudom naskakujú zimomriavky, keď ostatným nie.
Prišiel na psa mráz?…