Zaujímavé bolo, ako na vyšetrenia jednotlivci čakali. Mladí neustále naháňali čosi na mobiloch, niektorí sa nervózne prechádzali, postaršie ženy si zasa niečo nezrozumiteľné nahlas šomrali pod nos. Mysleli si, že mlčia? Bývali asi dlho samotné vo svojich uzavretých bytoch, kde nemali možnosť komunikácie so svetom? Preto to mrvenie perí mrmlavo vyslovovaných slov?...
Vytiahla som SME, aby som odkrojila kus času z nepríjemného čakania, kedy sa mi otvoria dvere, kde ma ošetria a dajú radu, čo ďalej s otravnou nemocou, ktorá ma zachytila. Z času na čas mi ale nedalo, aby som nenadvihla hlavu a neskúmala čo len na chvíľu čakateľov na vyšetrenie. Vždy je to zaujímavý obraz ľudí, ktorí netrpezlivo alebo ľahostajne i oddane čakajú, až sa im otvoria dvere nádeje, že bude s nimi lepšie.
Keby nebolo toho nepríjemného pocitu z bolesti, čo pacienta kvári a úzkosť, čo s ním bude po ďalšie hodiny, celkom by ho bavila tá pozorovacia a skúmajúca akcia prítomných spoluchorých. Ha, ale niekedy sa zasa človek cíti pod psa tak, že mu všetci naokolo sú akoby ukradnutí, a len ráta minúty, aby už konečne vstrelil do ambulancie, a čo najrýchlejšie z nej opäť vypadol.
Minule, práve v tejto spádovej oblasti, ocitla som sa na pohotovosti, v miestnosti akoby ISKY. Ležala som pod monitorom, ktorý mi zaznamenával rytmus srdca. Tiekla mi infúzia. Hlava bolela príšerne. Išlo mi ju roztrhať. Miestnosť, v ktorej som „odpočívala", bola veľká a každú chvíľu sa plnila ďalšími a ďalšími pacientmi v zložitej situácii. Napájali ich na monitor, ktorý ukazoval EKG, na kyslík. Dialo sa tak potichu, pokojne. Až ma to udivovalo, keď som to porovnávala s inými nemocnicami, v ktorých som sa tiež kedysi ocitla pri mojom občasnom nedobrom, zdravotnom stave.
Prekvapil ma pokoj a pozornosť asi dvoch mladých sanitárov. Prišla tam starenka. Pacientka na nevydržanie. Stále čosi mrmlala, stenkala, hoci keď sa jej opýtali, čo ju bolí, šušlala, že nič. Mala na tvári kyslíkovú masku. To, ako sa k nej chlapci slušne chovali, ma úžasne prekvapilo, lebo ani sestričky, ktoré tiež boli pozorné, ich konanie nepredstihli, neprevýšili. Tešilo ma to v mojom blbom cítení sa. Pokojne som ležala, hoci ma už po množstve hodín, čo som tvrdla na tvrdej posteli, bolel chrbát. Ojazdená chrbtica sa hlásila o slovo.
Dvere sa z času na čas na miestnosti otvorili a zvonku nakukovali príbuzní nás, ležiacich na príjme.
Keď ma viezli na vozíku na CT, všimla som si starého muža, ktorý opodiaľ sedel s hlavou v dlaniach. Staručký, šedivý ako holub. Raz pozeral práve k posteli drdlajúcej starej panej. Vtedy mi napadlo, že je s ňou asi on, že ju doprevádza. Sestrička jej čosi vravela, že o chvíľu pôjde domov, len jej stečie infúzia. Uvedomila som si, čo znamená pre starého muža, asi jej manžela, starostlivosť o trosku, ktorá ležala vzdychajúca a lamentujúca na posteli špitála. Ľudia majú niekedy neuveriteľné starosti a trápenia so sebou i so svojimi najbližšími. Je dobré, keď si to každý z nás uvedomí, že nie je vždy slnko cez deň, ale riadna pohroma a nečas. Nie je potom v tej metelici, alebo orkáne žitia, zaskočený a bezradný.
Vždy je viac v starobe pozostalých žien. Treba im občas pomoc svojich drahých, keď sú na tom zle-nedobre. Potrebujú vystretú ruku k nim, rameno, lásku, pozornosť, aby ich najbližší nenechali v štichu, keď sú bezbranné, slabé, nevládne. Je to vždy tak: v mladosti človek išiel kam chcel, lebo vládal.V starobe ide tam, tade, a s tým, kto ho akurát vedie...