Sedím v izbe a tupo hľadím na náprotivnú stenu, lebo ma bolí hlava, že sotva vidím. Keď si ľahnem ešte sa bolesť v lebke zvýrazní. Otrasnej pozícii meravého sedenia na hoci novučičkej a pohodlnej sedačke som sa chcela vyhnúť a urobiť čosi, aby som neupela vo svojej nemohúcnosti a meravosti. Nejako z nej vybŕdnuť, dajako neuralgickú bolesť premôcť. Napadlo mi, že napíšem čosi o mojich zaťoch, ktorých si vážim a som rada, že ich mám. Myslím na nich preto, že práve v týchto dňoch, keď som odstavená od normálnej práce doma, či od prechádzky na májovom vzduchu, mi pomáhali dostať sa zo zlej zdravotnej situácie.
Teraz sedím pri počítači, aj keď mám pred sebou hmlu od bolesti, ale mi to pritom v hlave riadne myslí. Už sa sypú do sveta myšlienky, ktoré chcem vyslať ako šípy len preto, že takých chlapov, ako majú moje dcéry, nie je veľa.
Cením si ich rytierskosť, charakternosť, statočnosť, priamosť, starostlivosť o svoje ženy a svoje deti. Z diaľky ich pozorujem. Nie špehujem. Len sa dívam,ako pokračujú vo svojom nie najľahšom živote v dnešnom uponáhľanom, cynickom svete. Ďakujem im za vernosť, ktorú nie len prízvukujú v debatách, ale ňou aj žijú. Podľa mňa niet krajšie na mužovi, ako uchovanie vernosti voči tej, ktorá sa o nich s dôverou i láskou oprela. Charakter, dodržanie slova, česť, priamosť, a nie dvojaký život, je ozdobou ozajstného muža.
Rada som, že napriek tomu, že sú všetci rozdielni a majú svoje ľudské chybyčky ako každý, a čo je samozrejmé, každý je svojský, každý v niečom vyniká.
S jedným si mám čo povedať. Krákorili by sme hodiny. O politike, náboženstve, kultúre, výtvarníctve, literatúre.V debatách len slastne privieram mihalnice, lebo cítim a viem, že si ma váži, preto so mnou tak vehementne diskutuje. Je to pre mňa v pokročilej starobe hodnota, ktorá uspokojuje moje vnútro.
Druhý, keď mi je zdravotne nanič, zakročí, pomôže. Nehovorím, že aj ten prvý nie. Ale každý má svoje povinnosti a rôzne možnosti mi výjsť v ústrety. Ja ich drahocenný čas nechcem zneužívať a využívať. Majú svoje veľké rodiny, pre ktoré musia byť stále v pozore a poruke.
Tretí? Charakter ako hrom. Priamy. Čestný. Praktický. Keď som si želala kedysi drevené ohrádky na kvety do okien, onedlho pneli v nich. Roky vydržali a vždy, keď som v nich polievala červené muškáty, myslela som na neho a jeho výtvor hodný sochára, nie obyčajného stolárika. Architekt sa v ňom nezaprel.
Nevravím, že nepomôže aj iný. Ten, čo so mnou debatuje jedna radosť, prevzal moju úlohu starať sa o kvety na hrobe jeho svokra a môjho manžela. Vie, že som zdravotne na tom nie najlepšie, a tak ma úplne radostne, ešte aj v tejto pre niekoho nevábnej, záhradníckej funkcii, zastáva.
Obdivujem ich všetkých v tichosti. Z času na čas im vyšlem signál, že sú fajn, ale neviem, či si ho všimnú a privlastnia. Som rada, že vkročili do nášho rodinného klanu. Uplatnili sa, zapadli do neho, vžili sa v ňom na rímsku jednotku. A to je už čo povedať. Patrí chlapcom, zaťom, vďaka! Hlavne za nepoddajný, istý a tvrdý charakter, ktorý je dnes vzácny ako soľ, a treba ho hľadať baterkou, akoby v púhej, nebezpečnej i nekonečnej tme.