Už som v niektorom mojom zápise príbehov dňa písala, ako som neznášala hocičo zvonka nalepené na chladničke. Moji vnuci, nie deti, začali mi nosiť zo svojich výletov magnetky. A tak som musela najsamprv prižmúriť oči a až potom nalepiť na chladničku ich znaky myslenia na mňa pri ich cestách za hranice našej vlasti. Dnes ich mám do polovičky chladničky: z Grécka, z Dánska, z Malajzie, z Anglicka, Slovinska, Chorvátska, z Islandu, z Mexika, a ešte z mnohých štátov, zemí. Nevynímajúc aj magnetky z rozličných kútov Slovenska. Ten okamih, ktorý som po tieto dni zažila, a ktorý ma tak obšťastnil, že ho musím vyjadriť aj takýmto spôsobom, bola totiž opäť jedna malinká magnetka, ktorá sa mi objavila na ľadničke. Vlastne - vyvesila som ju tam...
Keď som ho najmenej čakala, zazvonil pri vchodových dverách nášho činžiaka. A ozval sa do domového telefónu nejako vzrušene: „Babi, môžem ťa prepadnúť...?"
„Samozrejme, Jurko, len poď, hore...!"
Potešená som čakala pri predsieňových dverách, aby som mladého muža vpustila do svojho hniezda. Prišiel. Zazvonil. Otvorila som. Predo mnou stál chalan ako hora. Usmieval sa od líca k lícu, dával svoj školský batoh z ramien dolu, vyzliekal vetrovku, vytasil na vešiak a poberal sa za mnou do kuchyne, kde sme zvykli spoločne sedávať, keď ma navštívil.
„Idem zo školy. A tak som sa tu pristavil, že ako sa máš," milá tvár chlapca sa otočila ku mne s takou jemnosťou, že ma to dojímalo.
„Si zlatý, že si nezabudol na mňa... Ako bolo v škole...? Už chodíš von na tréningy? Je pekne..." dorážala som spústou otázok.
„Babi, už dávno hrávame vonku... Vieš, že sme boli v Turecku?"
„Viem, vravela tvoja mamina... Ako ste hrali?"
„No až tak slávne nie... Dva zápasy sme remizovali..."
„Však to nie je až také zlé... A ako si sa mal?"
Usmial sa a vyriekol: „No povedz, ako by som sa mal inak. Dobre!... Už sa blíži máj... Budeš môcť ísť s nami na zápas, keď sa bude hrať von," šibalsky mrkol na mňa, lebo vedel, že už čakám teplé dni. Budú hrať niekde mimo rodného mesta a mňa jeho tatko priberie do auta, aby som svojho vnuka pri zápale hry podporila svojou prítomnosťou. Robievala som tak rada, lebo to bol zároveň aj perfektný výlet. Potom sa zohol a začal šmátrať po vreckách. „Aha, čo som ti priniesol..." Vybral z vrecka balíček. Odbaľoval papier, a potom mi rozveselene podával do rúk farebnú magnetku z Alanye.
„Ty si zlatý, nezabudol si na mňa..." vydýchla som.
„Ako by som mohol?" pozeral sa s úľubou, ako si prezerám kameninovú vecičku a prikladám ju na belobu ľadničky.
Videla som, že sa tešil, že som sa radovala, že na mňa myslel. Chvíľu sme ešte klebetili. Ponúkla som ho slaným pečivom, pridala na cestu čokoládu, a potom sa moja hora pobrala k dverám , k ruksaku, k vetrovke. „Nehnevaj sa, zostal by som dlhšie, ale idem na tréning a predtým ešte domov," odprosujúco sa na mňa pozrel. Potom sa ku mne, drobnej, sklonil. Vrúcne, mocne, nežne objal. Bozkal na líce.
Márnosť šedivá!... Tak vedia objímať len dvaja členovia nášho veľkého klanu.
On a jeho bratranec Lukáš. Dvaja nežniaci. Toľko čarovnej, ohnivej nehy i lásky málokto vie prejaviť. Pripadajú mi pri objatiach ako magnetky, ktoré svojím magnetizmom priľahnú pevne na chlad beloby chladničky. Tie ich objatia sú presne také isté: priľahnú ohnivo v chlade dňa k srdcu starej matere.