Vtom zazvonilo pri chodbových dverách. Prekvapená som išla otvoriť. Ktože doobeda, okolo desiatej, len príde... ?! Otvorila som. Vo dverách stála moja prváčka, s taškou na chrbtíku.
„Prepánajána, a čo ty...? Čo si nie v škole?...“ opýtala som sa zhrozená, že dieťa, čo by malo sedieť niekde na vyučovaní mi trčí na prahu dvier.
„Mami, bolí ma hlava a pani učiteľka povedala, že mám asi teplotu, tak ma poslala domov...“
„A čo keby som nebola doma...? Práve som sa chystala s Paľkom von... Hm...?!“
„Mami, ja viem, že si vždy doma... Aj pani učiteľka ma najprv nechcela pustiť, ale aj ona vie že ty si stále doma pri malom, a aj ja som jej to povedala, že si... A mám blízko zo školy...“
Postrčila som ju z dvier dovnútra. Pomohla sňať tašku z ramien. Dokyvkala sa do izby a hneď si ľahla na gauč. Zreteľne nebola v poriadku...
Ešte stále znepokojená som si uvedomila, čo by dievčinka robila, keby som bola skôr vypadla z bytu. Bola by sedela na studených schodoch a mohlo by sa jej v tej pustatine, veď obyvatelia boli skoro všetci v práci, aj niečo nemilé prihodiť. Hrôza ma obišla. To je to, že má dôveru, že som istoiste doma? Kde by som inde bola?... Vie, že nelietam kade-tade. Vždy ma nájde doma... Cíti pevné zázemie, istotu, že mama musí čakať na svojich drobcov v pozore. Najbližšie ju bude treba dôrazne upozorniť na eventualitu, že nemusím byť doma, aby si to uvedomila a radšej vyčkala koniec vyučovania, kedy by som zaručene bola doma.
Uložila som ju do postieľky, zmerala teplotu, navarila čaju, poláskala a vyšla zasa k malému lotríkovi, čo sa tiež dožadoval svojho. Keď som sa tak obracala pri drobizgu uvedomovala som si, čo je to pre človeka, ale už aj pre dieťa, mať pocit istoty domova, pocit, že niekto na neho v rodine čaká. Je úžasné mať zázemie, do ktorého bezpečne vkĺzneme, keď je nám zle, nedobre.