Učila som mať rada dobré knihy, ktoré človeka obohatia, aj svoje štyri deti, a potom aj svojich pätnásť vnúčeniec. Nie u každého vnuka zabrali moje ponuky. U detí som mala riadny úspech. Naučili sa siahať po knihe ako po duševnej potrave, ktorá je im potrebná ako chlieb pre telo. Niekedy neskôr som bola mierne rozladená, že som neuspela u toho, alebo onoho vnuka. Nielenže ma to mrzelo, ale som bola priam skľúčená. Vedela som, že tým, že nesiahnu po vzácnej literatúre ochudobňujú sa: nebudú mať slušnú slovnú zásobu, nebudú mať všeobené vzácne znalosti, nestretnú sa s drahokamami myšlienok mysliteľov, filozofov, ľudí, čo spriadajú príbehy života.
Roky ubiehajú, starnem a už nevládzem svojim blízkym nakupovať knihy k ich sviatkom, k meninám, k narodeninám, k Vianociam. Ak predsa len nejakú knižočku mienim kúpiť tomu alebo onomu, požiadam o to svoje dcéry, a tie mi ich kúpia. Dnes už váham, komu akú knihu podarujem. Nie každý, teda z mojich, siaha po knižke, radšej si sadne k počítaču. Tak veru. Ani moju rodinu neobišla nová móda, neblahý záujem. Ale predsa len kde-tu preskočí záblesk akej-takej túžby po knihe v mojich drahých, vtedy už aj telefonujem, či mailujem dcére, aby prepánajána, rýchlo kúpila to onô na prečítanie. Teším sa, keď vidím opäť, že môj vnuk pookrial pri knihe a potešil sa z písaného pokladu.
Nedávno mi prišiel e-mail z Anglie, z Cambridge.Teším sa z viet, ktoré mi vnuk-vysokoškolák z času na čas napíše, pochváli sa, šuchne, že ma má rád, že sa teší na domov, ale že sa tam má fajn, a že je šťastný, že naberá vedmosti v cudzom svete. V tom maily medziiným stálo:
Ahoj, babi!
Vďaka za oba emaily.
Akurát mám taký voľnejší víkend, som na výlete v Oxforde. Zajtra hráme priateľský futbalový zápas medzi katolíckymi študentmi Oxfordu a Cambridgeu. Hoci nie som taký futbalista ako Jurko a Vilko, nejakou zhodou okolností som to dotiahol na kapitána cambridzského tímu.
Je tu krásne, akurát sa idem pozrieť na cintorín, kde je pochovaný C.S. Lewis – spisovateľ známy svojimi knižkami – Kroniky Narnie, ktoré sa nám priblížili práve cez Tvoje nákupy. Pamätám si, ako sme boli ja, maminka, Lukino, Ty a dedko na prázdninách pod Tatrami. V priebehu jedného týždňa si nám kúpila tri knižky, keďže každú sme prečítali za dva dni, počas nášho ubytovania v Smokovci. Tak teda toho človeka, čo toto napísal, idem teraz navštíviť – včera uplynulo 5o rokov od jeho smrti.
Inak sa mám dobre – organizujem prednášku pre stredoškolákov v Košiaciach, plánujem konferenciu v Cambridge… /Atď./
Keď som si tieto vetičky prečítala, zaplesalo vo mne srdce. To je ono! To je ono! Toto som chcela! Toto som chcela vypestovať v mojich deťoch, a potom vo vnukoch. Nie v každom vzišlo to, čo som do ich duší zasiala. Ale ako vidno zrno u tohto mlaďasa padlo na úrodnú pôdu. Dokelu! To je paráda!…
A tak: „Kúpte knihu!…“ Pre svojich najdrahších, aby rástli na duchu. Je to dôležité pre ich život. Vždy a za každých okolností: „Kúpte knihu, kúpte knihu!…“Ale kvalitnú, čo povznesie ducha!