Po chvíle ticha som položila vodičovi otázku, sem-tam som pochválila jeho autíčko a občas zanadávala na pomery, nielen politické ale aj ekonomické. Hneď sme našli spoločnú niť rozhovoru, a tak sa nám cesta rázne skracovala. A to veru zvláštnou debatou. Vodič bol asi tridsiatnik, spočiatku tichý ako blška, ale potom, keď som načala o každodennom chlebíčku a pocite každodenného, nie práve najpríjemnejšieho života, otvoril sa s nečakanou otvorenosťou.
„Viete, ja sa starám o syna. Sám. Mám toho na ramenách dosť…“ Započal citlivý rozhovor o jeho manželstve, o krachu vzťahu, o odídení jeho ženy za iným mužom, o synčekovi pri jeho boku, ktorý chcel u neho zostať a nie u matky. Rozprával trhane o svojich trápeniach. O ekonomickom nedostatku, ako musí makať, aby všetko doma utiahol. O egoistke, ktorá nevidela vlastného syna, ale iba seba, svoje šťastie a nového partnera. Márne ju žiadal, aby kvôli synovi skúsili začať odznova. Že by jej prepáčil pochybenie, kvôli malému žiačikovi, čo sa denne namáhal nad školskými učebnicami. „Viete, ja som domovák… Veľmi som túžil po riadnej rodine… Veľmi som rozpadom mojej… zaskočený… Rád by som odpustil, zmieril sa…“
Mlčky som načúvala nepredvídanej spovedi sklamaného muža a v duchu uvažovala, čím som si zaslúžila vyliatie si jeho srdca predo mnou. Spomenul aj blížiace sa sviatočné chvíle. Ako ich budú s chlapcom osamote prežívať. Potom zmĺkol. Len z času na čas ešte doplnil svoje vyznanie šepotavou vetou o ťažkostiach, trpkosti…
„Viete, dnešní ľudia si nevážia rodinu… Nesnažia sa ju udržať… Nevedia, čo je poriadna rodina… Fungujúca… Teplo v nej… Ale aby rodina vydržala, potrební sú na to dvaja… Dvaja…!“ zdupľoval.
Prudko som zareagovala: „Máte pravdu. Nevážime si rodinu…! Vtom je to, tie množstvá jej stroskotaní… Ľudia sa stali egoistami… Nevedia sa obetovať, zmraziť svoje ja kvôli deťom, partnerovi… Každý čaká niečo dostať, ale nič dávať tomu druhému… Naučili sme sa len brať, brať...“
„Tak nejako!“ ozvalo sa nahlas z roztrpčenej duše šoféra ako výkričník.
Spomenula som mu naše adoptované vnúčatá a rozprávala som mu, ako nás majú radi, ako ich máme radi. Ako sa zviechali, keď k nám prišli. Aké sú šikovné. Čo z nich robí láska, neha, teplo domova… Muž mlčky načúval. Striehol na každé slovíčko, čo som vyslovila. Až sme dorazili do cieľa. Zaviezol ma za rampu, ktorá oddeľuje preddvorie od budovy. Zastal. Zaplatila som.
„Tak vám prajem pekné, pokojné Vianoce!… Podľa možnosti…“ úprimne som zaželala. „A ďakujem za dôveru, ktorou ste so mnou rozprávali… Zbohom!“
Muž vzal peniaze za dovoz. Potom vyslal na mňa pohľad plný smútku a vydal ticho zo seba: „Aj ja vám ďakujem!… Pekné Vianoce aj vám…! Aj dnešný deň!…A samozrejme, skoré vyzdravenie!“
Poďakovala som sa. Zabuchla dvere. Zranený človek. Zranená ďalšia rodina. Smútok cez vianočné sviatky, ktoré klopú na dvere… Myšlienky ma išli zadláviť. Brala som sa do vchodu špitála a zaraz preveslovala myšlienky na pacientov, ktorých som stretala po chodbe a pri ambulanciách lekárov. Na vozíčku, s barlami, motkajúcich sa, ledva idúcich… „Vánoce, Vánoce přicházejí…“ zaševelila mi naraz známa pieseň v mysli a opäť mi prešiel dušou blesk zármutku…