Keď sme odišli po svadbe z rodnej dedinky môjho otca na svadobnú cestu do Tatier a potom späť do Bratislavy, kde som bola zamestnaná ja i manžel, obraz sme nechali napospas osudu u mojich rodičov. Nemali sme o maľovaný svadobný dar záujem. A tak môj otec, podľa svojej dobrej vôle, s ním šafáril. Dlho nemohol dostať zamestnanie, lebo bol prenasledovaný socialistickým režimom, a tak rodina nemala dostatočné finančné zabezpečenie. Detí bolo pri jedálenskom stole ešte kopa. Školopovinných. A tak v čase núdze, milý otec ponúkol obraz pánu farárovi. Za malý peniaz mu ho predal, aby bolo aspoň niekoľko dní na poživeň.
O tomto jeho čine som nemala ani potuchy, lebo som bola zamestnaná Bratislavčanka. Na obraz sme s manželom úplne zabudli. Roky sa nezadržateľne valili, až sme oslavovali striebornú svadbu i zlatú, prežili sme 56 rokov spoločného života. Kňaz, ktorý nás sobášil v dedinskom kostolíku niekde pri Váhu, dostal sa na faru do Bratislavy. Onedlho však utrpel ťažké zranenie pri autonehode a ležal pripútaný na lôžku. Keď sme sa to dozvedeli, bolo našou nielenže povinnosťou, ale samozrejmosťou, že sme ho išli navštíviť.
V skromnej izbietke na posteli ležal zostarnutý, šedivý pán. V kúte izbičky sa hrčila spústa obrazov. Nezavesených. Privítali sme sa s ním, začali debatu. Muž, nezbedník, pýtal sa aj na hrču obrazov v rohu, čo znamená. Pán farár vysvetľoval, že sa presťahoval z dvojizbového bytu do tejto kuťurky a obrazy nemá kde zavesiť. Ako sa tak môj milovaný prizeral obrazom, naraz skamenel.
„Pán farár, odkiaľ máte túto Svätú rodinu? Tento obraz vyzerá ako obraz, čo sme so ženou dostali pred desiatkami rokov na svadbe…“
Pán farár sa zasmial a vyriekol: „No veď to je on… Nechcete ho?… Leží schovaný, škoda ho… Berte si ho nazad…!“
Obaja sme skoro zdúpneli. Čože? Po rokoch sa nám vracia obraz Svätej rodiny, odstrčený, zaznávaný. Kam ho dáme?… Ale uvedomila som si, že je to akési prazvláštne, keď obraz po rokoch sa k nám môže vrátiť. Tíško som zašepkala:
„Ďakujeme, naozaj nám ho dáte?…“
„Samozrejme! Ja si ho už neužijem a vy…“ pán farár celý šťastný nám vracal svoj poklad a náš prapôvodný, ktorý sme zavrhli.
„Ďakujeme!“ zmohla som sa na prejav vďaky, aj za zaskočeného manžela.
Z návštevy sme niesli obraz, ktorý sa nám vrátil po rokoch. Doma sme ho uložili opäť do kúta izby s myšlienkou, že ako a kde sa ho zbavíme. Necheli sme ho odsunúť niekam preč a tam, aby sme nevedeli, čo sa s ním stalo a stane. Tak sme ho dali dcére na chalupu na dedinu. Tam sa hodí, ako na to stvorený. Aj tam visel na stene niekoľko rokov.
Na nedávne Dušičky prišli na návštevu zať s dcérou. V rukách niesli obraz: Svätú rodinu.
„Čože sa deje? Načo ste ho priniesli?“ ozvala som sa prekvapená.
„Nuž likvidujeme chatu… Tak ti ho vraciame, mami…!“
„Čo s ním?…“
„Nevieme..! Urob s ním ako zvážiš…!“
Mala som prečudesný pocit, keď som hľadela na obraz, ktorý sa neuveriteľne plietol do mojej cesty, teraz už cesty, po ktorej kráčam životom samotná, bez muža. Opäť sa teda ku mne navrátil.Váham ho dať preč z bytu. Leží v kúte izby. Nie a nie sa odo mňa odsťahovať. Vracia sa, vracia sa… Svätá rodina…