Ráno sa nežiada vybŕdnuť z postele, keď je v izbe šero a jas slnka žiadny alebo mierny. Nakoniec sa mľandravo vstáva. Musí. Človek odháňa nechuť vôbec niečo podniknúť, poriadne si roztiahnuť údy a naštartovať sa do zhonu dňa. Ešte zatiaľ letného. Neboža – človiečik snaží si nasúkať do duši trochu nádeje, že však možno zajtra sa ukáže rozchichotaný úsmev slnca a zlatistá krása začínajúcej jesene. A tak začína dráma dňa. A človek sa pohrúži do nej až po krk...
Mala som návštevu priateľov. Z diaľky. Vo dverách sa objavili tri útle postavičky: žieňa a dve dievčatká plné ohňa, života. Úsmevy, objatia. Krátky čas na dlhé rozprávanie, vyjadrenie si svojich citov, šťastia zo stretnutia, ktoré sa skoro neudialo z rozličných vážnych dôvodov. Ich cesta cez more, absolvované kilometre lietadlom ich unavila, ale radosť zo stretnutí dávno nevideného domova rozjasalo im tváre.
Čas návštevy neúprosne bežal a čas rozlúčenia opäť nastal. To je život: stretanie a rozlúčenie sa. Ťažké vlnenie, ktoré prináša do očú slzy a bolesť v duši. Uvidíme sa ešte?... Bude nám dopriate opätovné - do videnia?!... A tak sa odchádza a vyprevádza. Otváram okno, aby som ich ešte videla, miznúce v ulici do neznámej diaľky. Vidím pod oknom tri cestovateľky s ruksakmi na drobných pleciach. Tuláčky krajinou-domovinou. Slzy sa mi kĺžu po lícach. Uvidíme sa ešte niekedy?... Vandrovníčky zmizli spred mojich rozžialených očú...
Vraciam sa do prítomnosti. Smutnej. Otváram počítač, aby som tým trom pútničkám ihneď poďakovala, že v tom náročnom čase návštevy rodiska, obetovali mi niekoľko hodín svojho vzácneho času na stretnutie, objatie. Ďakujem im za potechu, vrúcnosť...
Medziiným v e-mailovej pošte nachádzam správu od vnučky z Londýna. Radostnú. Dobre sa má na novej škole, je spokojná, ide jej to tam... Okrievam v mojom smútku za odídencami do zámoria, radosť mnou zaveje. Moja malá školáčka v cudzine je ok. Čo si môžem viac želať?... Sivý deň sa naraz rozsvecuje do poriadne oslepujúceho svetla. Lenže náhla myšlienka, že o niekoľko dní odlieta aj môj ďalší vnuk cez hranice našej krajiny, zasa vo mne rozdúcha žiaľ. Mnohí odchádzajú do sveta, aby sa o pár mesiacov, ako lastovičky vracali so štebotom, ako tam v diaľke žili, konali, a ako sa prezvedeli kadečo užitočné pre seba i vlasť.
O niekoľko minút zaznie telefón. Podídem k nemu, beriem slúchadlo do rúk a ešte stále s roztraseným hlasom od zármutku hodím doň otázku: „Prosím...?!“
„Mami, to som ja... Sedíme v lietadle a o chvíľu štartujeme... Nerozlúčil som sa s tebou... Nevyšlo mi to... tak aspoň takto... Bozkávame ťa a želáme, aby si sa mala fajn... Prepáč, že som neprišiel osobne...“
Dojatá, že na mňa syn s rodinou, ani pri naháňačke pri odchode do cudziny nezabudli, hudiem do telefónu: „Však viem, že ste mali pohon... Keď sa vrátite, a bude to čoskoro, stretneme sa... Objímam vás všetkých, dávam krížik na čelo vzduchom, šťastnú cestu a aj šťastný návrat!“ Urýchlene končím, lebo lietadlo čo nevidieť štartuje a mobily sa vypnú. Spleť rozličných pocitov vo mne oblieha dušu, a neviem tentoraz, či mi je žiaľne alebo radostne...