V noci počas kanikúl sa nedá poriadne zaspať, aj spať. Tak som sa aj ja vylepila do okna v behu noci. Aspoň z ulice sa rinul do okna i izieb aký-taký vánok, a čo to občerstvil rozhorúčenú tvár. Pozerala som sa na atramentovú oblohu a začala sa rozprávať v tichosti s rozžiarenými hviezdami. Boli pekné v tej tmavosti klenby nado mnou. Občas sa medzi nimi objavila blikajúca žiarivejšia hviezdička lietadla. Aj s tým som si podebatovala a vyšepla mu, že by som rada sedela v jeho útrobách, aj keď sa letu v ňom bojím, a želala si, aby ma unieslo niekde k láskavému, rozšumenenému moru, aby som sa mohla schladiť, vyšantiť v jeho nežných vlažných vlnách. Keď som už toho nočného hovoru mala dosť, vrátila som sa k lôžku, aby som sa opäť pokúsila usnúť. Kdežeby...! Hlava bola jasná ako v strede dňa, myšlienky sa mi v nej vŕšili a vŕšili. Bola som čulá, akoby som vypila neviem koľko šáločiek voňavého Turka.
Tak som začala spomínať na rozhovory, ktoré som po tieto dni prázdninového času a kanikúl viedla so svojimi drahými. Mladými... Vnukmi... Ich návštevy robili deň prekrásnym, plným a preukrutne bežiacim. Raz-dva nastal večer, šero, úplná tma, ktorá mi nikdy nelahodila. V žiadnom čase, veku. Mám rada svetlo, život, šum, ruch... a naraz ticho, samota, akoby státie v čase...
Keď ma navštívil môj doktor z Čiech, zistila som, aké majú starosti mladí v zamestnaniach. Ako majú málo času na svoje súkromie, na dobu, kedy by si mohli zúročiť k dobrému svoju vlastnú budúcnosť v rodine, vo vzťahoch. Sú mladí a práce majú nad hlavu. Neraz odpočinok chýba. Páčilo sa mi, ako hovoril o budúcnosti s nádejou v šťastie, radosť, spokojnosť. Bolo to niečo krásne načúvať hovoru päťročného lekára, ktorý tak úprimne vystavoval svoju dušu predo mnou. Bola som mu za to prenesmierne vďačná.
Druhý rozhovor mi prišiel na um z návštevy môjho Angličana. Študuje v Londýne už dva roky. A nesmierne tým získal. Vie sa divotvorne obracať v reči. Rozšíril si obzor vedomostný i skúsenostný. Pána, ako by som štúdium vonku priala všetkým nadaným, slušným mladým... Nevedia mnohí, čo by ním získali. A potom sa z diaľky vrátiť a doniesť niečo nové, dobré, múdre, hodnotné pre tento ubitý národ, upadnutú krajinu. Och, ako vedel rozprávať o všetkom možnom, politike, religióznosti, ekonomike, etike.
Dve vnučky ma navštívili, krásne, drahé, so svojimi peripetiami vo svojej mladosti, vo vzťahoch. Rozhovor sa niesol nielen o štúdiu, brigádach počas prázdnin, ale hlavne o láske, krásnej, prvej, nekonečnej... A stará mater načúvala s rozochveným srdcom a spomínala na časy, keď sa ona nemala so svojimi starosťami lásky s nikým v mladosti podeliť...
Konečné návštevy boli tínedžerské. Vyhúknutý vnuk ma nikdy neobíde, keď sa bicykluje povedľa mňa. Príde na nákuk a pár viet, ako sa mám, a čo porábam. Zasmejeme sa a ufujazdí opäť k mamke do klimatizovaného bytu, lebo ja starká ho nemám. Práve naopak, mám ho vyhriaty tak, že keď sa v ňom hocičoho dotknem, hreje ma to, akoby sa to práve uvarilo. Drobná, krehká blondínka, ktorá sa chystá na výjazd na štúdia a skusy do Anglie v septembri, doniesla mi kvetinku, slnečnú, žiarivú, gerberu-slniečko, ako mi kedysi mnohokrát nosil môj manžel a jednu šťavnatú, voňavú, velikánsku broskyňu. Prišla mi rozpovedať, ako sa mala na kurze angličtiny v Amerike, ktorý jej zaplatil príbuzný. Rozplývala sa nad spoločnosťou mladých, s ktorými sa v zahraničí stretla, rozdycháva stále to, čo všetko videla, počula, zakúsila. A teší sa na skúsenosť, ktorú ešte len od začiatku školského roka zasa bude mať.
Tie rozhovory ma prinášali do úžasu. Nad krásnymi, múdrymi mladými, nad možnosťami, ktoré som ja v živote nikdy nemala. Tešila som sa z toho, čo očakáva túto nastupujúcu mlaď.. Želala som jej, čo najviac vedomostí, hrejivých zážitkov, príjemných skúseností, aby sa z nich stali vynikajúci odborníci, a čo hlavne rozhľadení, noblesní-slušní ľudia, občania...
Čas kanikúl sa dá prežiť. Aj rozhovormi, čo prúdia z rozhorúčených sŕdc...