Keď nám bolo príliš otupno len tak ležať a vizity sa skončili, poobede sme sa vybrali prechádzať sa po chodbe kliniky. Najprv som kráčala samotná a rozmýšľala, čo asi robí môj manžel s malými loptošmi, čo nám doma robia neplechu. Nebolo mi všetko jedno, zvažovala som, či otec drobcov zvládne. Ale doposiaľ vždy uniesol moju neprítomnosť a detiská obriadil dobre. Tak som si aj vydýchla, že však uvidím a hádam bude všetko v najlepšom poriadku. Ako tak rozhutujem, prikmotrilo sa ku mne nejako ostýchavo žieňa z izby.
Usmiala som sa na ňu, aby som ju posmelila, aby sa pokojne ku mne pridala. Pridala sa. A hneď sa aj vrhla do debaty ako raketa: „Prosím vás, celá sa chvejem od strachu... Viete, čakám dvojičky... a nechcem ich... Dám si urobiť potrat... Bojím sa ho... Strašne!... Hovorili mi, že z matky vychádzajú aj ručičky, nožičky toho malého...“ dievčatko bolo biele ako stena. V tvári hrôza.
Jej úprimnosť ma šokovala. A aj téma roztraseného vyjadrenia. Vôbec som nebola pripravená na to, na čo bolo toto dievča odhodlané. Mlčky som ju počúvala a ďalej kráčala naraz akoby potemnelou chodbou.
Vykladala mi dve na tri, v strachu z toho, čo ju očakávalo. Nesmelo, váhavo som jej položila ťažkú otázku: „A musíte si ich dať preč?... Taká mladučká... Aby vám to nezaškodilo... Aby ste mohli mať neskôr detičky, keď sa vám bude žiadať...“
„Práve preto, že som ešte taká mladá nechcem mať dieťa... A ešte dve!“ trochu nervózne, akoby zlostne, vycedila spomedzi pier svoju nechuť nechať žiť to, čo jej pričinením vzniklo.
„Ja na vašom mieste by som si to rozmyslela... Máte ešte čas... Však vám vaši, hádam pomôžu s detičkami, nie...?“
„Však áno, pomohli by, ale ja nechcem...! To je skoro ich mať... A až dve... Dve!...“ stále opakovala dokola počet drobcov, ktoré stvorené ležali v jej brušku.
„Pozrite, ja mám doma štyri... Sú strašne zlaté... Je s nimi veľa roboty, starostí, ale nedala by som z nich ani jedno...“ snažila som jej trochu vyhovoriť, že by nebolo až tak zlé, aby si dieťatká ponechala. Ale vedela som, že už je rozhodnutá, aj keď v strašnom strese.
Rozhovor pokračoval. Dievčinka stále vyťahovala reč o výkone potratu a čo z neho. Bolo to nad moje sily ju počúvať, keď som videla, čo sa deje v duši tejto žienky. Po chvíli som sa pobrala do izby.
Celý deň až do večera, do času spánku, žieňa sa prehadzovalo, jojkalo. Pozorovala som úžasné zmietanie sa v hrôze, čo ju čaká...
Ráno ju zobrali na potrat. Priesvitnú ako mŕtvolu. Po hodine, dvoch ju priviezli. Spala... Ležala na posteli ako mŕtva. Občas z riadeného spánku stenala. O dve hodiny, keď bola ešte ponorená v mrákotách, odchádzala som domov k svojim štyrom deťom. Tešila som sa...
Doma, a potom ešte dlho, dlho, dokonca až do dnešných dní, myslím na toto dievčatko, s ktorým som sa náhodou stretla v Dome života, kde by sa väčšinou mal rodiť nový život a nie ho odhadzovať. Rozmýšľam nad ňou ako dopadla, či nemala nejaké problémy tela i duše po tom, čo sa jej stalo. Či trauma, ktorú zažila po odídení nových ratolestí jej života, pretrváva, alebo už na ňu zabudla. Mám také tušenie, že to, čo sa jej stalo pred rokmi, ak ešte žije a dýcha, zotrváva v jej srdci neustále, ako u množstva iných žien, čo podnikli takéto tmavé kroky. Väčšinou mlčia ako hroby o tom, čo ich postretlo, s čím zápasili a neraz prehrali: neprijali do náručia to, čo by mala každá matka s láskou privinúť...
