Zima v plnej poľnej demonštrovala predo mnou svoju nádheru a ešte stále silu, aj keď sa už sem-tam vyskytovali prvé náznaky jej odchodu. Slnko, ak vykuklo v niektoré dni spoza sivej záľahy mrakov, bolo žiarivé, jasné. Akosi sa mi nechcelo odísť od okna a zanechať to kúzelné divadlo pred sebou. Ulice boli ľudoprázdne. Ľudkovia, unavení po celotýždňovej drine odpočívali, zamotaní v teplých perinách. Možno netušili, čo za peknotu sa vonku melie...
Vtom som zbadala nejakú postavu, ktorá vliekla v rukách igelitové tašky. V každej aspoň štyri. Bol to bezdomovec. Starý. Ťažko sa predieral s nákladom v čerstvo napadnutom snehu. Prešiel tápavo asi dvadsať metrov, položil tašky na zem, oprel ich o náprotivnú stenu domu. A vracal sa. Nechápala som, čo to má znamenať. Čo nechal nejaký odpad len tak mirnix-dirnix?... Ale nie. Hneď som ho opäť zbadala s ďalšími taštiskami v rukách. Došiel k odloženým vreckám, naplnených bohviečím. Položil tie, čo niesol, opäť na zem. Chvíľu len tak postál. Potom zdvihol ďalších, ale osem a prešiel s nimi opätovne nových dvadsať metrov. Zasa ich zložil na okraj chodníka k múru domu. A vracal sa po tie vzadu odložené...
Takto premiestňoval svoj majetok do akéhosi neviditeľného cieľa. Vliekol so sebou všetko, čo jeho je... Omnia mea mecum porto...? Slzy mi zaplavili oči. Ahaááá!... neďaleko nás zriadili nocľaháreň pre bezdomovcov... Tak sa tam sťahuje v tej peknej nádielke zmrznutých kryštálikov... Ale peknej iba pre toho, kto na ňu hľadí z teplej izby a spoza zavretého okna. Tak kráčal, kráčal za svojou hviezdou s rukami plných starizne. Až mi zmizol z očú...
Zostala som stáť ako prikovaná k oknu. Ulice sa bielili a bielili ďalej. Nádherne. Prázdnota ulice tú krásu zdôrazňovala. Žiadne stopy chodcov, áut. Len tam neďaleko, na zasypanom snehu chodníka, nenápadná stopa osamoteného prenášača.
Ako tak rozhutujem, naraz predo mnou, priamo pod mojimi oknami, vynorila sa pozoruhodná postava. Zasa starca. Tentoraz vysokánskeho, ale ohnutého ako schnúci strom. Nad hlavou mu trónil velikánsky dáždnik proti prílivu studených vločiek. Ten človek, kedysi s prekrásnou postavou, kliesnil si namáhavo cestu cez nakopený sneh. Občas zavrávoral a ja som mala strach, že podchvíľou spadne. Chcel prejsť z jedného chodníka na druhý. Cez cestu. Aj sa ňou brodmo pustil, ale opäť sa skoro zvalil do snehu. Len tak takže, že balans udržal. Vrátil sa späť na chodník a pomaličky, pomaličky, rozkročmo sa terigal vpred. Využíval stojace autá na chodníku, aby sa o ne prichytil, pridŕžal v tom nepodarenom, nepriateľsky pre neho, nakopenom snehu na ceste. Zázrakom udržiaval brodič rovnováhu. Dívala som sa na neho s obavou. Opatrný, bojazlivý, neistý, krok, bezmocný pochod starého muža ma dojímal. Opäť mi pri srdci čosi zapichlo.
Odvrátila som sa od okna. Už som sa nemohla ďalej na túto nemohúcnosť v tej nádhere pozerať...