reklama

Zvláštne roky

Konečne koniec vojny. Už žiaden strach z bombardovania, z leteckých náletov, útekov do pivnice, kde nad hlavami trčali veľké vodovodné rúry, čo viedli studenú a teplú vodu. Keď som sedela vedľa mamy a mojich menších súrodencov v kryte, pred obavami z bômb, vždy ma pochytila triaška. O zápalných pumách hrôzostrašne a zoširoka radi chŕlili dospelí v úkryte, ako nás ohrozujú a spaľujú všetko živé i neživé. Očakávali sme túžobne, kedy začnú hučať sirény ako signál, že sa hrôza skončila, a že môžeme vyjsť konečne hore do svojich domovov. Pána, ako som si vtedy uvoľnene vydýchla...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (64)

Keď sa pominuli vojnové hrôzy, ako decko som sa prizerala neznámym vojakom v špinavých, umastených uniformách. Niektorí neraz ležali pod stenou nášho domu, spití do nemoty a váľali sa vo vlastných zvratkoch. Boli to otrasné zážitky a momenty pre dieťa. Keď som ich takto zúbožených našla s mamou, povzdychla si, pozrela na nich a šepla: „Chudáci!“... Dívala som sa s očami otvorenými dokorán na prsnaté vojačky s baretkami na dlhých i krátkych vlasoch. Zdali sa byť neraz viac mužmi ako ženami.

A keď zmizli niekde do tajomna tieto zvláštne postavy v nepekných uniformách, ktoré vytesnili cynické čierne nemecké, parádnejšie, nastali trochu jasnejšie časy. Začalo sa normálne chodiť do školy, prišla na školské lavice UNNRA, ktorá rozdávala kadečo lákavého i dobrého nám malým žiačikom, začalo sa chodiť kade-tade do práce a začal sa akoby bežný život.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sledovala som sa s údivom roje českých bratov, ktorí v sprievode, keď boli sokolské zlety, pochodovali pred našimi oknami, rušili električke cestu. Mnohokrát škrípavo zahamovala pred rozveselenými, spievajúcimi šíkmi žien a mužov. V oknách nášho Avionu stáli jeho obyvatelia, kývali im a volali na nich a oni im odpovedali zborovými výkrikmi: “Nazdaáááár!“... A mne sa to ako drobcovi pozdávalo, hoci som tomuto všetkému nerozumela. Videla som len, že boli športovo oblečení, mávali šatkami a veselili sa.

A potom nastalo akési ticho. Ticho pred búrkou.

Jedného dňa sedel otec s uchom pri rádiu s čudne zošúverenou tvárou. Z tej nepeknej, vtedy ešte drevenej skrinky, ktorá od dnešných rádií mala priďaleko, ozýval sa víťazný rev davu. Čechov. Z Prahy. Bolo počuť nadutý hlas rečníka. Prvý raz som počula vysloviť mená Gottwald, Zápotocký a kopu mne doposiaľ neznámych mien. Matka sa krčila na stoličke s pobledlou tvárou a mlčala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nastali sivé časy. Začali sa množiť obavy. Strach. Február 1948...

Mizli moje učiteľky rehoľníčky a profesori rehoľníci, mizli kňazi z kostolov, zmizla moja katechétka, sestrička, Zdenka Schelingová, ktorá mi vždy v ústrety otvárala svoju náruč, keď som ju stretla na prahu Blumentálskeho kostola. Jej úsmev zostal v mojej duši zapečatený a nikdy naň nezabudnem. Bude pri mne rozžiarený aj v deň, keď budem odchádzať tam, odkiaľ sa nik doposiaľ nevrátil a nevyzradil nám, ako je tam, a čo je tam. Umučili ju tí, čo šírili Február. Zničili množstvo rodín, vysťahovali, vysídlili, pozavierali, odsúdili na smrť, ničili do tretieho kolena, lokaji niečoho, čo nemohlo nikdy riadne zvíťaziť, lebo nemalo zdravé, spravodlivé korene. Po cirkevníkoch začali kapať, miznúť aj civili, dokonca ich vlastní robotníci a majstri tohto pamätného zimného ľadového mesiaca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak sa Február prerastal z mesiaca na mesiac, z roka na rok, z desaťročia na desaťročia. Bolo v ňom tesno, temno, nepekne, zle, občas diabolsky. Podľa toho akého človeka ste stretli. Či so svedomím, alebo bez neho. Strach zaviazal ústa, ale nezatvoril dušu, svedomie, uši, oči... A tak sme predsa všetci cítili, načúvali, videli, čo sa deje... Každý podľa toho, či žil so svedomím, alebo bez neho. Kontrolovali ste sami seba, s kým ste sa stretali, žili, pracovali. Dobro so zlom vždy bojovalo a občas sa zdalo, že to zlo vyhráva... Ale, chvalabohu, nevyhráva a nevyhralo naveky... To je naše i iných šťastie. Dlho ovláda zem, svet, ale naraz zakape, zhynie, občas pred smrťou ešte zakope ako ranený kôň, čo zdochýna a potom stíchne. Ale pamiatka po ňom dlho, dlho pretrváva.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Roky sa míňali a zlo, ako v rozprávke, sa premohlo úsilím občanov so svedomím. Skapalo.

Zahynul: Február 1948...

Magda Kotulová

Magda Kotulová

Bloger 
  • Počet článkov:  340
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu