Boli to knihy “Za smidkou chleba“ /Michal Šteinhíbel/, „Ivkova biela mať“ /Ján Bodenek/, pri ktorých som mala slzy v očiach a čítala ich opäť a opäť. Nevedela som si v svojej hlávke vysvetliť, ako je možné, že tak ľudia ťažko žijú. Aj deti. Zle!... Ponižujúco!..
Týmto nechcem však povedať, že mi rodičia nekupovali aj knihy dobrodružné, rozprávky a a povesti. Veď vtedy som spoznala „Bambiho“ /Felixa Salten/, Jerguša Lapina /Ľudo Ondrejov/, „Budkáčika a Dubkáčika“, „Smelého zajka v Afrike“ /J.C.Hronského/, „Púšťou a pralesom /H.Sienkiewicz/ a podobné perličky, ktoré mnou hýbu ešte do dnešných dní. Naučili ma všeličomu cennému. K láske k ľuďom, k prírode, k zvieratám, dokonca aj k vlasti. To posledné vykonalo „Srdce“/Edmondo de Amicis/. Rozvíchrili mi dušu. To bolo moje detstvo.
Ako tínedžerka som začala, ako každý dospievajúci mlaďas, siahať po poézii. No čo už... Zamilovala som si Ivana Krasku a všetkých tých poetov, ktorí si všímali, brali ohľad na biedu, chudobu, zlobu okolo seba, odchádzanie starých, mladých do sveta za obživou, poznaním, prácou...
Ivan Krasko „Otcova roľa“
Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák vkročil som na ňu
bázlivou nohou.
Po tieto dni mi rezonovala v srdci báseň „Keď išiel tatko do sveta“ od Vajanského. Je to krásna báseň. Mladí by ju mali poznať a nie sa nad starým Vajanským uškŕňať a ho znevažovať ako starinu, nepotrebnú pre dnešok. Jeho verše, myšlienky vyjadrené v nej, sú stále aktuálne, ako sú a boli v každom desaťročí, ktoré ubehli a ubiehajú...
S.H. Vajanský „Malý drotár“
Keď išiel tatko do sveta,
pri tomto kľakol buku,
na hlavu moju položil
tú svoju ťažkú ruku:
i pomodlil sa otčenáš
so slzou v starom oku.
Šiel – viac sa mi nevrátil...
i matičku som utratil
v tom samom smutnom roku.
Nuž s Bohom, rodná dedina!
Už ranný vietor dýše,
jak ladno kynie kostol náš
zo svojej lipnej skrýše.
Ten chodník biely, haditý,
rád by ma volal spiatky:
„Hoj, nechoď, šuhaj, z dediny,
niet v svete druhej otčiny,
vráť sa do pustej chatky.“
Koľko tatkov odišlo za prácou. V každom roku, v každom období. Niektorí sa vracali, niektorí zostali v cudzích krajoch, iní zahynuli a viac sa k čakajúcim deťom a ženám, nevestám, nenavrátili.
Napadla mi táto báseň Vajanského aj po tieto dni, keď som odprevádzala mojich mladých na všetky svetové strany po EÚ. Majú úžasné možnosti. Študovať, pracovať, učiť sa vonku vo svete, napĺňať sa novými skúsenosťami, zážitkami. Niečo získať, niečo odtrpieť a so získaným bohatstvom, vedomosťami, poznaním, navrátiť sa späť do vlasti, aby ten batoh toho všetkého, čo našli, zhodili tu na rodnej zemi a ju zveľadili.
Množstvo ľudí lamentuje nad odchodom našich ľudí. Vždy to tak bývalo. Len boli kedysi časy, že sa nemohli už nikdy navrátiť pre svoj odchod. Počas existujúcich „izmov“: nacizmu, komunizmu. Dnes je tu, rodí sa, začína žiť demokracia. Sloboda. Mali by sa dodržiavať občianske i ľudské práva, mala by existovať spravodlivosť, uctievať právo a dať rovnaké šance na chlieb všetkým občanom tejto krajiny... Tak by to malo byť. Mali by sme sa tešiť, že mladí i starší môžu vyjsť za hranice našej vlasti a radostne sa do nej navracať...
Toto všetko sa mi v poslednom čase premlelo v hlave, keď som odprevádzala za hranice vlasti, po tieto mesiace, dni, svojich dospelých vnukov...
Tak: „Keď išiel tatko do sveta...“
