Pred nedávnom som pozerala a počúvala chvíľu Panelák. Herec, Roman Luknár, ktorý ma zaujal vo filme Pokoj v duši, a ktorého som s uznaním zaradila medzi herecké esá ma oblieval za pár minút takými nehoráznymi výrokmi, dvojzmyselnosťami, že som sama neverila vlastným ušiam, že je niekto schopný za taký miniatúrny momentík vydať zo seba až taký hnoj.
Nechápem, že sa môže niekto dať na niečo tak zahanbujúce a znevažujúce človeka. Veď to, čo pomocou „duchaplného“ scenára, tento herec zo seba vydáva, či kydá za hrubosti, pomaly prechádza do nejakej neznámej psychickej úchylky. Bolo by sa treba opýtať špecialistu-psychiatra, v čom väzí prehnané vyslovovanie vulgarizmov a dvojzmyselností. Koľko špiny tento aktér vyleje do uší svojich spoluhercov, od malých detí počnúc po starú ženu, ktorú hrá decentná herečka, Božidara Turzonovová.
Tento teáter sa odohráva vo večerných hodinách, kedy ešte väčšina rodiny sedí pri televízore, naberá do seba „duchovnú“ potravu popri hryzkaní sušienok. Herečka Zuzana Haasová sa vtipom svojho seriálového manžela iba smeje, trasie svojou blond hlavou a z času na čas vyškrekne: „ksss-ks!“ a ide si ďalej po svojom. Presne, podľa nariadenia scenáristu tohto fajnového seriáliku.
Napadli mi časy skvelého Chaplina, vynikajúcich Francúzov – Fernandela, Jacquesa Tatiho, Louisa de Funésa, zábavného Brita Rowana Atkinsona alias Mr.Beana, českého noblesného Horníčka, slovenského duchaplného Satinského. Ich humor bol: slušný, inteligentný, neurážal. Prečo takýto už dnes vykapal?... Zostali len smeti, násilné vtipy, kopa hnoja, ktorého smrad sa šíri neuveriteľne i neznesiteľne po celej šírke tejto krajiny. A ľudia ho dýchajú, vstrebávajú, ba ešte si ho aj pochvaľujú a rehlia sa, akoby ich niekto šteklil pod pazuchami.
Poviete: „Nemoralizujte...!“
Márnosť šedivá! Mali by moralizovať rodičia, politici, učitelia, umelci, kultúrni pracovníci všetkých odvetví a podobní ľudkovia, ktorí by mali ísť vzorom, aby sa z nás nestávalo tupé, vulgárne stádo, ale aby z nás sa vykľúvali ľudia na úrovni, ktorí si vážia svoju dušu i rozum. Keď všetci si myslia, že je to ok, ešte to neznamená, že je to ok. Aj keď bude len niekoľko ľudí kričať: „Je to zlé!“ a množstvo, milióny budú vykrikovať a revať, že je to dobré - tak zlé a nesprávne - zostane navždy zlé a nesprávne...
Veď zdegenerovať a zhovädiť sa môže pomaly celý národ. Chceme napredovať, byť nejaké kultúrne spoločenstvo. A keď budeme počúvať z každej svetovej strany, z každého kúta, pivnice, domu, javiska, školského dvora, len samé hrubosti - kam dospejeme? Šíri sa to od detí, tínedžerov, človiečikov stredného veku, od starých dedkov i babiek. Kam sme to došli?... Kam ideme? S akým to batohom na ramenách a na hrudi, naplneného sprostotou, vykračujeme ? Naproti čomu?...
Vráťme sa ku inteligentnému, ľudskému humoru, ktorý neuráža, pobaví, pohladí nás a nám aj niečo daruje: poskytne pohodu duše. Neurobí z nás ľadových cynikov a hulvátov, ktorí neuvažujú, len sa naverímboha povaľujú po tomto božom svete a je im všetko jedno...
Poviete: „ Prepnite si na druhý kanál...!“ Mnohí to robia, alebo idú niečo užitočnejšieho robiť, ale kto povie tým, čo pri tom smradľavom kanále zostali hovieť, že sa v ňom utopia, zašpinia?... Veď kto stúpi do hnoja, tak od neho páchne...
To doposiaľ– ten televízny seriál sa ťahá už hodne dlho – nikomu nenapadlo, že čo postava architekta-Luknára predvádza v Paneláku je odpudivé, patologické?... Scenárista Andy Kraus už nedokáže napísať niečo vtipného, ale normálneho? Rozmnožuje ďalej poklesnutú „kultúru?“
