Užívali sme si často pre mňa poučné a úžasné rozhovory o všetkom možnom. Neraz sa na mňa pozrel, na naivku, čo čakala od života zázraky a ticho ma uzemňoval. Ťahal z výšky na zem. Rozprávali sme sa o chodení chlapca s dievčaťom, o manželstve, o rozvodoch, o mužoch a ženách všeobecne.
Niekedy som nechápala jeho vážne vyjadrenia o kadečom. Zostali mi dodnes v duši jeho súcitné slová o starnúcich a starých ženách. Povedal mi: “Magduš, ešte nevieš nič o živote... Nevieš si predstaviť, ako to máte vy ženy ťažké, keď začnete starnúť...“ Udivene som sa na neho pozerala a namojpravdu nerozumela mu, ani za máčny máčik. Ale vedela som, že on o desať rokov starší odo mňa, vie čo vie, a že čo vie, to vie dobre. Radšej som sa ďalej nepýtala. Mala som dosť obludných správ o starostiach a nespravodlivosti sveta, tak o nepríjemnostiach starých žien už som nemienila rozvažovať. Pána, kde som bola vo svojej šestnástke od staroby...? Čo by ma zaujímali nejaké chudery, staré žienky?...
Neraz sa k tejto tematike vracal. Mal súcit so ženami všeobecne. Chápal ich jedna radosť. Aj mňa. Bol citlivý k neuvereniu. Neraz mi utieral slzy, keď som mala sveta bôľ a pýtal sa: “Potrebuješ vreckovku...?“ a bez ďalších slov ju vytiahol a utieral mi mokré líca.
Dnes otváram oči dokorán... A uši tiež. .. Z každej strany počujem, z každej strany vidím: chudery ženy!... Starnúce a staré...! Každá má kusisko života za sebou, odžitého, prežitého. Každá vie, aký bol a aký ho práve prežíva... Väčšina nie najsladší... Žiaden cukor, smotánka... To hádam len tie mladice v Smotánke lížu naozajstnú smotanu... Tie bežné ženy a ešte k tomu staršie, staré, veruže nie.
Každým dňom sa šíri z každého kúta oznam: „Po dvadsiatich rokoch manželstva sa rozvádza... Po tridsiatich rokoch manželstva sa rozchádzajú... Mal tri deti a našiel si o dvadsať-tridsať rokov mladšiu milenku... Ženu opustil...“ Koľko takých šumov sa bezostyšne šíri z médií... Ľudia sú už akoby slepí, hluchí... Niektorí sú už tak na tieto výkriky zvyknutí, že ich ani neťuknú. Veď aj načo...? Veď sa to týka niekoho od nich ďaleko... Ďaleko?... Nebudú o mesiac, o rok, o viac rokov, na rade, že sa bude o nich rozchyrovať, že sa rozvádzajú...?!
Už je to tak: rozvody, rozchody – sú ako decku plienku vymeniť. Žiadna tragédia? Žiadna!... Zrada vernosti, dôvery, sľubu, lásky, života. No a?... To je normálne...! Charakter...? Aký? Existuje voľačo také?!...
A na toto všetko doplácajú najviac starnúce a staršie ženy. Odkrútili si svoje: s deťmi, s mužom, so zamestnaním, s domácnosťou, s vnukmi. A keď by sa mali dočkať spokojného konca svojho života, zostávajú opustené, samé, zabudnuté... Ženy!... A zasa a väčšinou ž e n y!...
Tak, braček, mal si pravdu - s tým: „Chudery, ženy!“... Dnes už chápem, čo si so slovíčkom „chudery“ myslel a prečo...
Človek nie je večné mladý, pôvabný, hravý, živelný, energický, usmievavý, zdravý... Ani žena, ale ani muž. Aj toho čas, život a aj jeho chyby – dohonia.
Ženy veľa znesú. A hlavne z lásky!... A preto vari ani nie sú chudery!... Vyhrávajú... Neprehrávajú... Majú spokojné svedomie a skvelý pocit v duši, že oni nezradili!...Všetko zmôžu!... Lebo vedia viac ako muži, že
láska je trpezlivá,
láska je dobrotivá,
nezávidí,
nevypína sa,
nevystatuje sa,
nie je nehanebná,
nie je sebecká,
nerozčuľuje sa,
nemyslí na zlé,
neteší sa z neprávosti,
ale raduje sa z pravdy.
Všetko znáša,
všetko verí,
všetko dúfa,
všetko vydrží.
Láska nikdy nezanikne...
Kto takto miluje?... Kto to dokáže?... Málo mužov a hodne, hodne žien!... Hlavne starších, starých, ktoré majú veľa toho nažité s tými, ktorých milovali a milujú...
