Keď je človek starý, všíma si, oveľa viac ako kedysi, rovnako starých ľudí. Porovnávame sa, kto je zdravší, komu to ešte dobre myslí, koho ako nohy nesú a srdce poslúcha.
Bývam v starom sídlisku, ktoré vymiera a do ktorého sa sem-tam nasťahuje nový obyvateľ mladšieho veku. Je úplne iný, ako bývalí kedysi tí, čo v sídlisku bývali. Boli to väčšinou prisťahovalci z menších miest, dedín, čo sa usalašili v Bratislave kvôli práci, kvôli lepším životným podmienkam. Občas z bratislavských činžiakov a ich priľahlých ulíc urobili akúsi dedinu a jej námestie... Sedávali pred domom, diškurovali pred domami, premieľali svoje dobré i zlé skúsenosti, preklebetili more času na ulici... Starí, mladí, všetci jedna rota.
Videla som pred sviatkami, ako sa ťahajú starci s plnými ťažkými taškami na kolieskách. V jednej ruke barla, druhou ťahali svoju príťaž. Zapriahnutí do svojho malého nákladu obživy, ledva-ledva kráčali, či vlastne šmatlali sa. Na Vianoce sa úplne umŕtvilo sídlisko, aj tak dávno stíchnuté... Starkých, niektorých, zobrali príbuzní k sebe domov. Bolo podarené, ako už na Štedrý deň, alebo na Božie narodenie sa vracali v neskorých nočných hodinách vyleštené autiaky a zhadzovali starúchov pred temnými bránami. S igelitovými taškami, nabalenými podarúnkami z bohatých stolov, pomaly vchádzali opäť do svojich samôt. Niektorí radostne, iní skormúteno, nemo.
Pozorovala som toto prevážanie a dovážanie starkých s istou dávkou smútku. Sama som cez týždeň pendlovala medzi deťmi, ktoré si na mňa robili nárok, aby so mnou oslávili najkrajšie dni v roku - vianočné sviatky a novoročné tiež. Ale starý človek, teda skoro každý, ťahá sa do svojho pelechu, kde ma svoj zaužívaný denný poriadok, svoju teplú, známu posteľ, svoj brlôžtek, v ktorom prežil dlhočizné roky svojho života.
Aj ja som sa brala domov z kruhu najdrahších k stromčeku na mojej samote. Mám rada samotu. Veľmi... Aj keď občas zabolí, ryje do duše zádumčivosť, smútok ako rannú rosu, ktorý akoby občerstvil dušu, zjemnil ju, pohladil. Potom našťastie ustúpi a prevalí sa dušou ako-tak spokojnosť, s túžbou žiť ešte tento krásny život, ktorý občas zaštrajkuje, zastrečkuje. Ale keby to neurobil, nebol by to normálny život...
Keď som tak sedela v neskorých večerných hodinách na Božie narodenie pri voňavej jedličke, rozžiarenej mihotavými, žmurkajúcimi, zlatými svetielkami, ako-tak zosúladená so svojím momentálnym životom, zazvonil telefón:
„Magdi, je synátor doma?“ ozval sa roztrpčený, skleslý hlas bratranca môjho už odídeného manžela.
„Ahoj, nie je, išiel sa s celou rodinou lyžovať a príde až po novom roku. Čo si chcel...?“
„Chcel som jeho telefónne číslo, bolí ma zub... a som celý nanič...!“ Vysvetlenie vyznelo pokorne.
„No musíš vyhľadať pohotovosť... Niekde určite je,“ radila som.
„Na pohotovosť nepôjdem... Radšej počkám až do nového roku... Nemám tam dobrú skúsenosť...“
„ Ako chceš... A ako sa ináč máš, kde si bol cez Štedrý deň?... U dcéry...?“
„Ale nie, sám..., sám som bol...!“ Hlas sa mu zlomil a stíchol.
„Sám? A prečo si bol sám?... Nemohol si byť u nej...?“
„Aleéé... celá rodina mali chrípku... Stratili úplne hlas... a tak som, Magdi, bol úplne samučičký sám..!“ Bolestne zaznel hlas vyše osemdesiatročného starého otca.
„No to je teda...! Ako sa máš inak?...“
„Veď vieš..., stále mi je niečo..., stále som chorý!“ Zaznelo beznádejne. „To je teda život, Magdi...!“
„Poznám to, keď je človek v poriadku, ide to..., ale keď starému niečo chýba tak...!“
„Veru je to ťažké... Tak, Magdi, maj sa... a ďakujem!“ položil slúchadlo.
Chvíľu som ostala mlčky sedieť v kresle, pozerala som sa na rozžiarený svetielkami stromček a rátala v duchu to množstvo starcov a stareniek, ktoré trávili vianočné i novoročné dni v samote. Prišlo mi ich ohromne ľúto... Chorí, slabí, smutní, bez nádeje v lepšie, neradostní... Pripravení - tak do „zberu“!... Ale akého - a kedy!...