A predsa, v tomto mesiaci výnimočne v mojej duši dvakrát nezacvendží zlý pocit.
V prvých dňoch novembra, keď s pocitom, síce ľútosti, ale oduševnene, prichádzam k hrobom mojich drahých, aby som na nich rozžala sviečky, či doniesla voňavé chryzantémy, ktoré mali tak radi ako ja, pre ich biele alebo iskrivé farby. Chodím za nezabudnuteľnými zosnulými často. Aj mimo sviatku Dušičiek. Chýbajú mi. A tak nemám problém ísť za nimi, porozprávať sa s nimi nad ich rovmi i na jar, v lete, či v zime, keď zapadnú bielou perinou.
Druhý raz sa mi roznežní duša, dokonca pocítim radosť, v deň 17. novembra. Vtedy nasávam vzduch so slasťou, ako nekonám ani v jeden uplynulý novembrový deň. Teším sa slobode. Duševnej i fyzickej. Je to čas, kedy si uvedomím, aký balvan mi po tomto dni kedysi vypadol z hrude. Môcť si hovoriť, písať hocičo, bez strachu, že sa mi moje vyslovené myšlienky vypomstia nejakým nešvárom zo strany iných. Môžem sa vyjadrovať, predniesť slová bez obáv, že za mnou stojí sliedič a donášač, ktorý bude utekať za pár šestákov udať ma za názor, ktorý sa nezrovnáva s názorom horných, presvedčených o svojej jedinej červenej pravde. Môcť diskutovať. Môcť sa brániť, keď človeka nespravodlivo obvinia. Aj keď domôcť sa spravodlivosti dnes trošku pridlho trvá. Môcť cestovať, kam sa človekovi zapáči. Ak má na to peniaze. Môcť bývať, kde sa človekovi zachce. Môcť sa odsťahovať tam, po akom mieste na zemi túži. Nebáť slobodne sa hýbať, dýchať, uvažovať, žiť, žiť. Byť zodpovedný – v prvom rade – sám za seba.
November, mesiac tak nenápadný, nám tieto dve reality-pravdy, pripomína...
Roní slzy žiaľu nad smrťou stvorení... Lká nad zlobou človeka, na ktorú doplatili nespočetné zástupy neslobodných a tyranizovaných... Ale popritom neskutočne nádherne zajasá nádejou, že sa s našimi odídenými na druhý breh niekedy ešte stretneme... Žiari nad nedávno získanou slobodou občanov v ťažko skúšanej zemi...
Ďakujem za 17. november všetkým tým, čo sa pričinili, aby nebol pochmúrny, aj keď býval a býva ľadový a sychravý... Ale veď práve v ňom začali presvitať lúče slobody.
Mrzí ma, že vedľa naši susedia-Česi si naspäť privolávajú doby minulé, čo zrkadlia červenú farbu, že si berú opätovne do svojich mozoľnatých, prázdnych rúk kosák a kladivo, ako znaky najzmysluplnejšieho života. Nepoučili sa z minulosti? Zabudli čo bolo, ako bolo? Nám Slovákom vo voľbách 1948 privodili na desaťročia nespravodlivú diktatúru, hoci vyrevovala, že bola tou najlepšou na svete. Nebola: bola nehumánna, cynická, zločinná. Ak nepripustíme, že to tak bolo, nielen my, ale aj naši susedia, tak zle skončíme... Veď pravé hodnoty sú uložené niekde inde, v niečom vzácnom, pravdivom, nie v ohnivej diktatúre červene komunizmu, v ktorej tragicky zhoreli milióny ľudských tvorov...