Na hrádzi

Autor: Magda Kotulová | 23.9.2012 o 18:48 | Karma článku: 13,51 | Prečítané:  1686x

Vytiahli ma z môjho mĺkveho bytu. Na prechádzku a trochu na „Durchreise“ po okolí Bratislavy, s poznámkou, že pôjdeme aj na hrádzu... Potešila som sa a súhlasila s výletom. Pôjdem opäť na miesta, kam som chodila čerpať energiu s mojím mužom. Rada a často.

Keď som sa vyšuchtala z domu, a už sedela v pohodlí priestranného autíčka, začala som si priasť ako mača. Štrádať si to tade, kadiaľ sme s mojou polovičkou tak radostne vylietavali z Bratislavy, ma napĺňalo neutíchajúcou vzrušenosťou. Koľko sme sa najazdili po okolí Bratislavy? Nebolo dňa, aby sme niekde nezatrielili: či do vynoveného parku v Pezinku, či do parku v Malinove /s nádhernými vysokánskymi, košatými platanmi. Najstarší platan javorolistý má spodný okraj viac ako 47O cm/, ktorý napriek všetkému ešte stále existuje, ako-tak udržiavaný, alebo na Kolibu do lesa. Bolo veľa miest, kam sa dalo zakerovať a stráviť niekoľko hodín v spokojnosti a zdravo.

Veľmi sme si obľúbili hrádzu pri Hamuliakove. V každom ročnom období bolo tam zázračne. Na jar sme sledovali menlivosť a vynaliezavosť prírody, keď farbila stromy, kríky, trávovú plochu pri brehu Dunaja. V lete, aj v spare, bolo tam príjemne, lebo od rieky vanul príjemný chladný vánok, čo občerstvoval rozpáleného návštevníka „Gabčíkovského projektu“. Na jeseň tam opäť príroda čarovala farbičkami a menila okolie na nevšedné maliarske dielo, ktoré okúzľovalo každého, kto sa naň čo len trochu zadíval. V zime sme tam chodili menej. Keď veľmi trieskala, vyšli sme z auta len na chvíľku, aby sme sa neprechladili. Staré kosti sme si museli opatrovať a telo chrániť. Chceli sme len vidieť rozčerený, mohutný, občas s ľadovými kryhami naložený, pri nepredvídanom množstve vody, rútiaci sa Dunaj. Vidieť doďaleka obzor, doďaleka vodu a vodu, bolo akoby sme sa zázrakom ocitli niekde v morskej zátoke. Chýbal len odliv a príliv, aby sme si mysleli, že sa túlame v novoobjavenom zálivčeku. Veď aj spústa vody, ak bola nad ňou blankytná obloha, zdala sa byť celkom modručká. Na neuverenie. Vždy mi vtedy napadlo, aha – Na krásnom modrom Dunaji... Keď zagagotali v povetrí nad nami, či nad Dunajom, kŕdle labutí a mávali svojimi vznešenými krídlami, keď bolo vidieť ten lahodný, belostný roj vtákov-krásavcov, bola to zázračná hra. Ponáranie sa divokých kačíc, vodných sliepok v rieke bolo zábavné, báječné. To prírodne divadlo s nespočetnými dejstvami ma okúzľovalo. Každý raz nanovo a nemenne. Keď svišťali po Dunaji rakety s pravidelnosťou, ktorú sme si overili na ručičkách hodiniek,vždy sme sa pousmiali. Zastali sme v putovaní po hrádzi a nazerali na lode rôznych veľkostí, tvarov, s vlajúcimi zástavami rôznych štátov na stožiaroch. Hádali sme, aká je to loď, z akej krajiny...

Keď sme stretali bicyklistov z jednej alebo z druhej strany, vždy sme sa s nimi zdravili. Neraz to boli aj cudzinci, ale napriek tomu, zdravili sme sa aj tak. „Nedeľní“ športovci na kolieskových korčuliach nás tíško alebo škrípavo obchádzali, a my sme s úsmeškom sledovali ich perfektné alebo laické, začiatočnícke ťahy. Na hrádzi sme mali aj dobrých známych z našich pravidelných prechádzok. Boli to väčšinou staré manželské páry, ktoré práve tak ako my, objavovali na hrádzi povyrazenie pre svoj každodenný stereotyp. Občasná nemilá nuda z opakovania každodenných záležitostí sa tu odstraňovala. Zdravili sme sa a chápavo usmievali na seba. Bolo tam, fakt, nevýslovne fajn.

A teraz som sa prechádzala sama... Moji mladí spoločníci sedeli pri Dunaji a kochali sa hrám niekoľkých snehobielych labutí. Pomalým krokom som sa trepala vpred po znak-tyč, ktorý sme si kedysi s manželom určili ako cieľ našej vychádzky. Zrazu som videla pred sebou postavu môjho muža, ktorý sa unavene opieral o barle. Nedal sa odradiť a kráčal hoci veľmi pomaly, tápavo, ale ťahal sa dopredu. Občas sa zastavil, nadýchol sa, lapal dych, alebo zbožne premeriaval okolie, nádheru hrádze. A ja, tichúčko ako voška, našľapovala som v jeho stopách, občas sa mu prihovorila, či nie je unavený, či to zvládne taký kus, a čo tá cesta nazad k autu... Vždy to zvládal, vždy bolo vidno na jeho tvári uspokojenie, radosť, že je tam, že je tam, na tom prekrásnom, čarovnom mieste so mnou...

Tak hrádza v Hamuliakove, cesta po nej - pri krásnom mojom modrom Dunaji - bola a je pre mňa nezabudnuteľné miesto. Vždy sa rada k nej, aj keď ma bude všetko bolieť, či duša, telo, vypravím... A vždy tam nahlas vypoviem: „Chýbaš mi!... Keby si vedel ako veľmi!...“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme


Už ste čítali?