reklama

Bodka za...

Bodka. Existuje vôbec bodka za niečím životom? Je bodkou za nejakým životom pohreb – slávnosť odovzdania tela zemi, Bohu? Alebo komu, čomu?!... Pripadalo jej to tak. Aj nie. Keď stála pred rakvou toho, ktorého milovala po celý život, pripadal jej úplne cudzí. Bol to ešte on?...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (52)

Ležal v sviatočných šatách, ktoré nosil málokedy, lebo sa na „slávnostné" príležitosti veľa nedostával. Odpočíval v bielej košeli a v zvláštnej kravate, ktorú ešte spolu asi pred rokom vyberali z čistiarne. Ušpinil si ju pri obede, na návšteve u ktoréhosi z detí. Visela v skrini, zabalená v priesvitnom celofáne. Vtedy v lete, ani vo sne by ich nenapadlo, že práve táto bude čnieť pod jeho vychudnutým krkom v hodine zlej. Myslela na takéto absurdity, keď stála pri ňom v duši vylúpená. Nemohla sa ani modliť, ani nič mu v duchu šepkať. Len hľadela na neho, aby si zachovala doživotne jeho rysy, lebo o chvíľu ho už viac nikdy neuvidí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nastala ceremónia samotného pohrebu. Mladý kňaz hovoril múdro a rozvážne. Nemohla jeho slovám nič vytknúť, ba práve naopak, dal si na preslove veľmi záležať. Veď toho, koho pochovával, dobre poznal z jeho posledných dní, keď ho chodil posilňovať na ceste k druhému brehu.

Nevnímala skoro nič. Len pozerala pred seba: na jeho obraz, zasadený v obyčajnom ráme, na ktorom sa usmieval. Celý on. Ešte aj v tejto žalostnej sieni sa jemne usmieval. Typický - dedko „srandička". Vždy jej bol plný. Roznášal ju po celom okolí. Ako má plakať, keď myslí na jeho úsmev, vtipy, nadľahčovanie ťažkostí, ktoré ona brala niekedy neuveriteľne „dramaticky"? Naučil ju reálnemu životu. Odviedol ju z výšin viac k zemi, aby sa toľko v živote nedoudierala a nemučila vecami, ktoré ju znepokojovali a kazili radosť zo žitia. Veľa ju podučil: normálne žiť a nesnívať, nelietať v oblakoch. Ale jej letora sa aj tak úplne nezmenila. Kedysi bývala dievčaťom smiechu, ohňa. Potom ju život vtesnal do role tichej, ukonanej mladej ženy, matky. Až neskôr sa opäť rozžiarila, rozhorela, práve vďaka jemu, čo všetko denne bral ako pierko. A teraz leží pred ňou uzamknutý a za pár sekúnd sa ponorí pod čiernu zem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už aj kráčal sprievod k vykopanému hrobu. Akoby vo sne počula spev kňaza, organistu. Už stáli pred ľadovou hrozivou jamou. Kašeľ, ktorý ňou stále lomcoval ju ničil, prekážal vôbec sa poriadne nadýchnuť. Stála meravo ako socha a neprítomne sledovala posledné obrady smútočných chvíľ. Koniec. Truhla sa spúšťala do miesta konečného odpočinku. Ako bez ducha hodila kus hliny na jeho rakvu. Ako bez života prijímala kondolencie od prítomných vzácnych priateľov, rodiny. Kašeľ ju drvil. Cítila sa na odpadnutie, ale musela všetko toto, čo sa dialo, vydržať. Veď dostala ráno infúziu, aby stíšila stres a tento ťažký čas, ktorý prežívala v horúčke.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dívala sa na hrobárov, ktorí hádzali už naplno hlinu na toho, ktorého niekto vytrhol z jej života.

A potom bol kar. Aj na ňom sedela duchom neprítomná. Úplne, ale úplne vykradnutá. Video o jeho a ich živote: on, ona, deti, vnúčatá. Jeho šibalská tvár, jeho komické konania na mnohých momentkách. Jeho vis dolu hlavou, ako sa drží len koncom nôh na klepáči na koberce. Dedko „srandička" sa aj po smrti predvádzal pred skoro sto prítomnými. Každý video „papal". Bolo perfektne zmajstrované. To najstaršia vnučka-dizajnérka si dala záležať.

Poobzerala sa po prítomných. Chvíľočku. Videla, že v miestnosti je viac mladých, ako starých. Priatelia ich detí a vnukov, ktorí starého pána dobre poznali. Mal rád mladých ľudí. Bavil ich svojím šarmom, humorom. Mladosť miluje veselých. Nie mrzútov...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Koniec. Už ďalej nevládala. Poprosila syna, aby ju vzal domov. Kar trval ďalej, ale ona už nemohla vydržať. Potrebovala samotu, ticho. Kašeľ ju ruinoval a teplota tiež. Syn ju doviezol domov a s ospravedlnením opäť odišiel do spoločnosti, kde mal ešte povinnosti.

Osamela. Ani sa nevyzliekla. Bezvládne sa zvalila do kresla. Nechala zhasnuté. Nemyslela na nič. Nemohla. Sedela tak, akoby nemala nikdy vstať, žiť, niečo vôbec dokázať urobiť.

Rozplakala sa. Opäť iba chvíľu. Všetko to, čo zdržala sa naraz v nej zlomilo a vybuchlo von. Dobre, že ju nik nevidí, nepočuje. Už chápe slová Válka, že domov je miesto, kde človek môže na rukách plakať. Ako chce, ako dlho chce. Bez nevítaných, zvedavých, cudzích očí a sŕdc.

Ako tak sedela bez myšlienok, ale s obrazom pred sebou, ako sa vnárala jeho truhla do zeme, akosi tvrdla. Leží tam. V tej ľadovej zime, mraze. Pod velikánskym stromom, kde chcel zotrvať..

Žiadna bodka sa nekoná. Nikdy sa neurobí. To je len bodka pomyselná za čímsi, akýmsi osudom, ktorého bola najväčšou čiastkou: ona - jeho žena.

Magda Kotulová

Magda Kotulová

Bloger 
  • Počet článkov:  340
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu