Kultúre už dávno sa neprikladá taký dôraz, aký by jej mal byť dopriaty. Práve naopak. Ten, čo šéfoval a šéfuje postu kultúry, ktorý rozdúchava dušu národa, bol doposiaľ, aj za éry komunizmu i postkomunizmu, slabý ako vlások., rozklepaný ako trstina vetrom klátená. Slovom, pre ducha Slovenska neurobil zhola nič. Ale čo môže vykonať človek prázdny, nenaplnený ideálmi, snahou urobiť s dušou tohto národa poriadok, niečo naviac, niečo povznášajúce? Ten človek, ten noblesný človek, ktorý by to bol schopný vykonať, by nemohol byť salónnym kaviarenským pajácom, ani diletantom, ani frajerom, ani obchodníkom, ani zlodejom, ani plytkým tvorom, ani mľandravým blatom, vyprahnutým močiarom. Žiaden vulgarizmami naplnený chlap. Žiadna trasorítka, ktorá by sa bála vysloviť slovko „musím“, „nedá sa ináč“, „je to treba“.
Ak sa kultúra národa ponižuje, znižuje, nepolieva, nevenuje jej pozornosť - odumiera, nivelizuje sa, upadá, znetvoruje sa.
Hodnota všetkého duchovného, či literatúry, výtvarného umenia, filmových výtvorov je podenková, prázdna, vypĺznutá, vyprázdnená, ako starý dedko. Nemá šmrnc, výbojnú energiu, potrebu krásna, pravdy. Ľud sa zásobuje nedôstojnou brečkou, ktorá škodí hlave i srdcu.
Preto treba uvažovať, kde vziať hodného ministra kultúry. Kde ho objaviť? A ako dosadiť na stolec, na ktorom by pre zúbožené Slovensko nerobil a neurobil opäť hanbu. Veď duchovná potreba slušnej kultúry u množstva z nás úplne nevyschla. Práve naopak, drieme ako pod pokrievkou. Len tú treba trochu nadvihnúť - a to množstvo túžby po ozajstnej, opravdivej kráse, a nie tupej náhrade, v nás skryté vykypí, vybúši. Budeme sa až čudovať, koľko žiadostivosti po kráse a umení drieme v neprebudených a umelecky neuspokojených človiečikoch, poschovávaných po kútoch svojich domácností a hniezd.
Treba im dať slobodu krídel. Nezašantročiť skutočnú, pravdivú slobodu umenia a nevytŕčať len mačacie striebro, hnoj, ktorý sa tak páči ľuďom bez duše, a bez túžby po čistote a rýdzosti horskej riavy.