Opäť som si uvedomila, aká je naša čitateľská obec uchodená za správami podobného typu. Obrázky s milionárom Kollárom a rečičky okolo neho sú skoro v každom časopise, ktorý zaváňa bulvárom. O tom, ako má kopec detí s rozličnými ženami. Nenechávajú nikoho na pokoji, ani takého, čo si povie: „Nech si žije ako chce!... Treba žiť - a nechať žiť!“ Pichne ho do očú viditeľný fakt, že tých jeho detí je na svete akosi priveľa, a že budú síce vyrastať v hojnosti, zabezpečené finančne, ale bez spoločne žijúcich rodičov.
Nie je ma nič do takýchto nadpisov, neznášam rozpachtený a upachtený bulvár, nepochopím behanie a znášanie lacných senzácií. Ale sú tu. Všade priťahujú oči. Veľkých i malých. Idete kúpiť chlieb, mlieko - a máte na pulte obraz starnúceho ex-prezidenta, ktorého si váži celý svet. Avantúra pána prezidenta v starobe, pomyslíte si, a tým vaše uvažovanie zhasne, ak ste naladený prijímať takéto spravodajstvo s nedôverou, vnútorným odporom a miernym vnútorným zachvením sa nad duševnou biedou mnohých čítajúcich prehnané správičky, mnohých tých, čo ich skade-stade znášajú, nimi informujú hladný dav zvedavcov po senzáciách, ale biedou aj postáv, ktoré v príbehoch s hrubo vytlačenými nadpismi sú hlavní aktéri.
V mnohých tlačovinách je kopec avantúr, ktoré sa priečia zdravému rozumu, životu, poriadku a normálnosti. A my všetci sa v nich brodíme, špiníme. Nechávajú na nás, nami nezavinene, stopy.
Žiadne obrovské nadpisy o tom, že sa stalo niečo šľachetného, povznášajúceho. Že existuje slušnosť, mravnosť, čistota, určitý základný poriadok, bez ktorého normálny život nemôže existovať. Nikde nie je vytiahnutá na svetlo božie inteligentná, noblesná osobnosť, ktorá by pre nás všetkých mohla byť vzorom. A ak sa aj náhodou objaví, hneď si dáme bacha, aby sme našli na nej nejaký ten fliačik špiny, chybičky, malej triesočky nedostatku. To sme my.
Avantúry iných sa nám lepšie páčia, skáčeme na ne ako zjašení, upaľujeme za nimi, miesto toho, aby sme si všimli každodenné činy statočne, skromne a čestne žijúcich spoluobčanov. To je nuda, no nie?!...
