Ružičky

Autor: Magda Kotulová | 15.9.2011 o 19:25 | Karma článku: 6,28 | Prečítané:  1044x

Milujem kvety. Čokoládu Milku, more, Tatry, knihy. To je mojich päť nádher, pôžitkov, vášní, radostí, potešení. A ešte niečo: zabudla som na  vtákov, hlavne lastovičky, orlov, bocianov, holubov a... a... no prosto, na množstvo operencov štebotavých, škrekľavých, ticho pípajúcich. Neviem, čomu a komu by som dala prím. Asi všetkému a každému z toho, čo som vymenovala.

Mám vnučku-peknuľku. Má chlapca-kamaráta pekného ako obrázok. Pekný párik, na ktorý je pôžitok pozrieť. Potešíte sa pohľadom na nich: oboch. Ona krehučká, tanečníčka s tanečným krokom. On vysoký, urastený tanečník, s tanečným krokom. Však sa aj spoznali v tanečno-speváckom súbore. Hopkali, spievali, až sa za rúčky podržali. A tak sa kamarátia ostošesť. A ja starká len pozerám, sledujem ich tak odboku a rozmýšľam, čo z toho párika vyrukuje, čo vyraší, čo sa vyrypne, aké to bude mať pokračovanie. Zatiaľ všetko beží v riadnej stope, na správnej ceste, pekne, potichúčky, krásne, jemne.

Obávam sa však. Ja, úzkostlivá stará mater. Prepekní sú obaja. A tak mám strach. Raz o jedného, raz o druhého. Vydrží to priateľstvo, láska, porozumenie, neha? Vydrží to ten krásavec s tou malou, jemnou cipkou? Vydrží tá drobná osôbka s tým hrmotným, energickým mládencom? Neodľúbi ho iná, neodláka ju iný?... A tak sa občas zatrápim, občas teším, občas mordujem v duši, niekedy zasa radujem, ako im to svedčí a ako super pokračujú.

Až v jeden deň sa to udialo. Bolo to len nedávno. Niekto zazvonil. Malá drobná postavička pricupkala predo mňa a vsunula mi do dlaní nádhernú kyticu ružových ruží. Bola som v izbe a div som z nôh nespadla. Len tak sčista-jasna, mne a prečo?... Privoňala som nádherným zamatovým kvetinám, ktoré mi pripomínali moju malú-veľkú. Objala som ju. Bozkala. Na drobné, zružovelé líčko a zaševelila:

„Vďaka, Katuška. Urobila si mi radosť... Ďakujem!“

„Nemáš začo, babi... Viem, že máš ružičky rada... Ale pozri sa ku dverám...“

Hneď som sa rýchlo vypeľhala z izby a pozrela, čo za prekvapenie stojí vo dverách chodby. No jasné: priateľ mojej drobuľky..

„Ďakujem, Janko! Prekvapili ste ma...,“ zaodŕhala som v rozpakoch.

Janko sa červenal a jeho sympatická tvár tiež zružovela ako ružičky, čo som stále držala v ruke.

Bola som dojatá. Vôňa rozkošných kvetov mi udierala do tváre. Začala som sa pýriť a ružovieť v tvári aj ja - za všetky nedôverčivé myšlienky, ktoré som vkladala do tohto prekrásneho mladého páru. Dôverovať v lásku, stará mama, to treba! Aj keď si toho v živote, aj toho sklamania v láske a s láskou zažila dosť a dosť. Treba veriť znova a opäť v stálosť, nádhernosť vzťahu, treba dúfať v stálosť i nekonečnosť lásky, tej pravej, vernej, diamantovo-stálej, nekonečnej...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Boj proti establišmentu? Ako prežiť nápor terorizmu a fanatizmu

Kým panuje zmätok, je možné za teroristu označiť kohokoľvek, kto nám oponuje.

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi.

ŠPORT

Na Gire sa ukázali talenty i šprintér, ktorý bude trápiť Sagana

Najzaujímavejšie momenty stého ročníka Giro d'Italia.


Už ste čítali?