Zázračná nevesta

Autor: Magda Kotulová | 11.8.2011 o 18:14 | Karma článku: 23,96 | Prečítané:  7544x

Pozerala som sa z okna: ako ho naloží do auta, ktoré šoférovala. Priviezla ho na malom  invalidnom vozíku až úplne k autu. Po zabrbľanej ceste hlinou, ktorú práve rozkopával roj robotníkov, a na ktorú pred niekoľkými hodinami napršalo, že z nej zostalo len šmykľavé blato. Potom ho horko-ťažko z tesného väzenia vozíka vyteperila na sedadlo pri vodičovi. Uistila sa, či sedí tak, aby ho nejako neprivrela a zacapila za ním dvere. Vozíček šikovne zaklapla a šupla ho do batožinového priestoru vozidla.

Vydýchla som si. Dopadlo to dobre. Muž sedel poistený bezpečnostným pásom. Monika sa pozrela s úsmevom na mňa, čo neveriaco zízala z okna, či dokáže naládovať taký vážny, ťažký človečí náklad do auta.. Zakývala mi. Odkývala som jej aj ja. V duchu mi prebleskovali myšlienky o tejto mladej žene, čo dokázala viac, ako hociktorý rozmaznaný, usmrkaný chlap, ktorý sa neraz vyhovára na boľavé kríže, roky, a podobné vecičky, aby čosi-kamsi pomohol, keď treba s nejakou tou váhou, ťažobou. Autisko sa rozbehlo. Šoférka ešte krátko zatrúbila na pozdrav.

Osamela som v kuchyni. Myšlienky ma išli uštvať. Ako sa táto tenulinká ženička potrápi pri vyťahovaní pacienta z kabíny vozidla k lekárovi na nevyhnutné vyšetrenie? Dokáže to? Pomôže jej niekto, ochotný, láskavý, obetavý?... A tak som makala v kuchyni a radšej nemyslela na všetko to, čo Moniku čakalo s  nevládnym nákladom.

Hodiny sa míňali. Obed bol hotový, pripravený, len ho podať. Dvojica zdravej a chorého neprichádzala. Znepokojovala som sa. Čo sa stalo? Nebodaj ho neponechali opäť v nemocnici?... Pot na mňa vystupoval pri hlúpych predstavách o tom, že sa im mohla prihodiť aj nejaká dopravná nehoda. Ale hneď som zavracala svoje nepozitívne myslenie a myslela radšej na pozitívnejšie veci.

Po dlhom očakávaní zazvonili. Monika vysmiata od ucha k uchu, tlačila vozíček so živým nákladom do predizby.

„Kde ste boli tak dlho?... Už som mala neuveriteľný strach o vás..." nezdržala som sa výčitky, že mi aspoň nebrnkli mobilom, čo sa deje.

„Ale mamiíí, čo by sa nám malo a mohlo stať?... No povedz, oco, čo sme robili a kde sme boli?... vyzývala muža, ktorý rozveselený, ako dávno nie, díval sa s nadšením na mňa.

„No, Monika auto nechala pred ich domom a mňa previezla až sem na pešo. Boli sme na káve a na zmrzline. Počuješ, mami...?"

Zdúpnela som od prekvapenia a zároveň z neuveriteľnej radosti a úžasu, čo tá moja nevestička zo šľachetnosti srdca dokazuje a dokáže. Vrúcne som ju objala, bozkala na líce a poďakovala.

Nečakala vďaky. Mazala s mužom do izby, aby ho čím skôr z vozíka vyslobodila. Vsunula ho do pohodlnej stoličky, aby mohol ísť obedovať.

Márnosť šedivá! Aj takéto zázračné nevesty sa rodia. A ja takú mám: dobrú!... moju!... našu!..

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Astronautka z NASA: Pocit úžasu s vami ostane aj na Zemi

Ako vyzerá tréning a ako sa astronauti pripravujú na zlyhania.

DOMOV

Najhoršiu zmrzlinu toto leto našli v Ružomberku

Takmer v tretine zistili hygienici nedostatky.


Už ste čítali?