Lenže ja chcem hovoriť o zvláštnych včeličkách. Áno, aj tie potvorky štípu ako hrom. Sú ale nevyhnutné pre život. Injekcie na zrieďovanie krvi pri strašidlách, ako sú embólie, a podobné neduhy a postrachy. Čo čert nechcel, zoznámila som sa v posledných dňoch s týmito neplechami aj ja.
Po prežitej anestézii, operácii, odfaklenia ľadviny, myslela som si, že to hrozné mám už za sebou. Máš ho vidieť. Nastali komplikácie, záchvaty nedostatku vzduchu, pichačky v pľúcach, vyšetrenie na onkológii. A tu ho máš - konštatácia lekára: „Máte embóliu! Musíte si pichať včeličku!"
Zalapala som po vzduchu. Tentoraz nie pre dušnosť, ale z hrôzy, čo ma to zasa postretlo. Sestrička mi vopchala do dlane injekcie a rezolútne vyhlásila: „Budete si ich pichať každý deň, približne v tú samú hodinu!"
Zmeravela som, či skamenela ako Lótova žena. Na moment. Sestrička nechápavo na mňa pozerala čo čuším, nič nehovorím.
Konečne som sa prebrala a zavzdychla: „Dobre. Ďakujem!" Stisla som nervózne v rukách nehorázne včeličky a šuchla ich do tašky. Porúčala som sa. Celou cestou domov som dumala, koho nakriatnem zo známych, aby mi to štipkavé čudo aplikoval. Mám kopu známych zdravotníkov, hádam sa z ich stredu nejaký ten spasiteľ nájde, čo vykoná ortieľ vpichu za mňa.
Niekoľko dní sa mi aj darilo nevykonávať samotrýznenie. Z roboty mi chodil zať včeličku zúžitkovať a dostať mi jej obsah do tela. Keď sa ale dozvedel, že včeličky si budem musieť pichať polroka, zdrevenel teraz on. Svojrázne a rezolútne vyhlásil: „Mama, musíš sa pekne-krásne naučiť sama si to pichať. Stovky pacientov si to tak robí..."
Zdúpnela som po druhý raz. Čo som masochista, aby som sa trýznila? Veď to nedokážem. Do kelu! Čo teraz?... Vidina dobrých vzťahov sa rozplývala. Kto mi bude chodiť každý deň servírovať včeličku?...
Nakoniec som ostala na holičkách. Nebolo človiečika, čo by sa ponúkol a odbremenil ma od sebazničujúceho aktu pichania si injekcie. Hanbila som sa za svoje strachošstvo, obavu, že si čosi trafím, čo nemám. Prišla hodina, že som zostala ako sirota. Nik nebol na blízku, aby mi urobil službičku, a mňa ušetril od hrôzy samomučenia. Nepomohli mi vzdychy, strach, úzkosť, hrôza, panika. Trikrát som injekciu obišla. Pre každý prípad som vzbudila úprimnú ľútosť, keby náhodou... Prežehnala som sa. A pristúpila k činu. Zobrala som vatičku, alkohol, potrela ním kožu a s roztrasenými rukami vytiahla zátku na injekčnej striekačke a šup vrazila ju kolmo do kože, rýchlo vytiahla už prázdnu, utrela miesto vpichu opäť alkoholom.
Vydýchla som zhlboka. Čakala som, čo sa stane. Capnem na zem, odpadnem, bude mi zle, nebodaj umriem?... Nič sa nestalo. Žila som. Dýchala som. Len potvora včelička, vlastne jej pozostatok vo mne štipkal. Dodával mi zdravie. Riedil krv... Takže?...