reklama

Necitlivosť

Práve som vkročila do dvier nemocnice, keď sa za mnou ozval netrpezlivý, nevraživý hlas: „Choď!... Ja musím ísť zaparkovať auto!“ Otočila som sa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (63)

Za mnou stála na barlách stará žena a nechápavo, roztekane sa pozerala pred seba. Syn alebo zať odchádzal z brány namosúrene. Žena sa ďalej rozhliadala a uvažovala, ktorým smerom sa má dať. Postrčila som svoju dcéru, ktorá stála vedľa mňa, aby starkú nasmerovala tam, kam mienila, či mala ísť. Dcéra sa jej prihovorila, usmernila ju. Videla som, ako starej panej odľahlo a ako sa jej vďakou rozžali oči. Zakolembala sa na barlách, vyrazila dopredu. Aj my sme sa pobrali svojou cestou.

Keď som čakala na výsledky krvi pred krvným laboratóriom, naraz z dvier vyšetrovne ženská ruka vystrčila malého, plačúceho chlapca:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Choď si sadnúť!“...

Dvere sa bleskovo zacapili. Chlapča kvílivo fňukajúc sadlo si na koniec lavice pre pacientov. Pozeralo zhrozene na zakrvavený prštek. Kúskom vatičky si držalo bod vpichu. Moderne ostrihaná čierna hlavička sa mu natriasala fikaním.

Nedalo mi. Pohladila som chlapčeka po hlávke a povedala:

„Neboj sa, o chvíľu to prestane bolieť. Uvidíš...“

Chlapča si odo mňa odsadlo. Otočilo sa nám všetkým prítomným chrbtíkom. Ale bez prestania usedavo ostošesť nariekalo. Sem-tam tíško vydalo zo seba žalostné: „Mamiiííí...“ Mami však nikde. Chlapča mrnkalo a mrnkalo. Nedalo sa utíšiť ani mojimi pohladeniami ani upokojujúcimi slovami. Prestala som sa mu prihovárať, dotýkať. Asi mu to nesedelo, privádzalo do rozpakov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O pár minút vyšla z laboratória mamina s presne na vlas takým mrnďúsom ako bol ten, čo odcudzene sedel otočený chrbtom k všetkým nám.

Keď matka s dvojčaťom vyšla, ten pristúpil k ešte stále rozvzlykanému bračekovi a vyčítavo mu povedal:

„Však to ani nebolelo.“

Prvý sklonil zahanbene hlávku. Pozeral bez slova do zeme. Mama si vzala druhého do náručia a posadila sa. Ten ju objal a priľnul k nej. Prvého si akoby nevšímala. Nemo, bez mihu sedel pol metra od nej a súrodenca. Po chvíli sa mama akoby zobudila. Zložila druhého, prvému prezrela zakrvavený prštek a šepla:

„Ešte ti to krváca? Už ani nie... Sadni si a buď dobrý!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvý si sadol opäť s dištancom od maminy. Druhý jej opäť vhupol do náručia. Uvelebený, pohodlne v ňom sedel bez slovíčka.

Prešli minúty. Štvrťhodina. Polhodina. Obrázok sa nemenil. Prvý sedel nemo na dištanc od tichej dvojice a pozeral zádumčivo na zem. Ako socha. Jedinký raz sa ukradomky pozrel na mamu a brata ako sú pri sebe. Opäť sklonil hlávku. Po nejakej minúte tejto nemohry matka sa spamätala a pritúlila k sebe aj druhého.

Bolesť v mojej duši z bolesti malého ostrihanca z chladu svojej mamy, z neobjatia, nepritúlenia, mi konečne ustala. Až tak dlho trvalo mame pochopiť, že „studený odchov teliatok“ by sa nemal nosiť?

Magda Kotulová

Magda Kotulová

Bloger 
  • Počet článkov:  340
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu