Raz som išla s maminou z Blumentálskeho kostola. V jednom bloku vo vchode Avionu stála staršia Židovka so synčekom. Pristavila mamu a bokom jej niečo vravela. Nepočula som čo. Žena v strednom veku usedavo plakala. Jej synček stál pri mne a ja som sa len nechápavo na neho pozerala. Bol tíško ako pena. Bol odo mňa o niečo mladší. Nepoznala som ho, len mama poznala jeho maminu. Videla som, ako nešťastnú ženu mama pohládza a utešuje. Zbytočne. Žena plakala a vzlykala ďalej. Nechápala som, čo sa deje.
Asi po nekoľkých týždňoch mi mama vstrčila do rúk konvičku s jedlom a ovál chleba s tým, aby som išla na Malú stanicu, a aby som židovskej tete a jej synčekovi zaniesla do vlaku stravu. Aby som tetu pohľadala. A tak som sa ja, drobec s konvičkou, vybral na Malú stanicu. Na stanici som videla otvorené vagóny a na nich množstvo ľudí rozličného veku. Zazrela som našich slovenských vojakov ako s puškami v ruke stáli a prizerali sa tomu otrasnému divadlu. Na šťastie som skoro zbadala tetu z nášho domu, vtlačenú medzi množstvo iných, skormútených nešťastníkov a podávala jej konvičku a chlieb. Vtom prišiel zopodiaľ vojak, nahol sa ku mne:
„Čo tu robíš?... Utekaj domov!“... jeho hlas znel rozkazovačne, ale nie pritvrdo.
Stačila som odovzdať to, čo mi mama nakázala. Neskôr, keď som týmto situáciám začala rozumieť, nechápala som moju mamu, ako ma tam samu a takú malú, mohla poslať do nepochopiteľného človečieho pekla. Vedela, že ja tam prejdem a dám aspoň milodar v podobe stravy tým úbohým, ktorí sa terigali dobytčiakmi, nákladniakmi nevediac kam?!...
Niečo podobného sa zopakovalo tesne po vojne, keď vypratávali, deportovali nemeckých občanov z Bratislavy. Tentoraz som chodila s jedlom nie na stanicu, ale do malého prízemného bytíku na Heydukovej ulici, kam som pravidelne každú nedeľu, nosila obedy starej, osemdesiatročnej Nemke. Potom zrazu Nemky nebolo. Moje vychádzky s konvičkou a košíkom v ruke skončili. Nezabudnem na schúlenú postavu stareny a jej nepríjemný studený vlhký byt. A to šero v ňom...
Ten pingpong raz so Židmi a raz s Nemcami mi tiež dlho a nepríjemne rozzvučal dušu. Chápala som, čo sa dialo?... Viac menej som to tušila a triasla sa z toho všetkého vo svojom vnútri. Dušička vo mne dostávala od nelásky a neľudskosti zabrať...
Po fronte, keď som už chodila ako primánka na gymnázium na Dunajskú ulicu, naraz sme mali v triede plno Židoviek. Boli múdre, ale akési chladné. Zdalo sa mi, že sa ich mnohé spolužiačky stránili. Ja som mala s nimi priateľské vzťahy. Pri telocviku som vždy cvičila pri nich. Stískala im ruky. Pripomínali mi moju priateľku Agi, ktorej už nebolo... Všetky po čase z gymnázia odišli. Cestovali do Izraela... Chýbali mi. Boli to veľmi čudné časy na pochop dieťaťa, ktoré sa rozvíjalo, vyvíjalo a chcelo všetkému porozumieť. A nešlo to vždy, alebo väčšinou - chápať.
