„Čaute, baby! No ako?... Čo je s vami?“ ozvala som sa hlasne.
Drobné stvoreniatko, zhrčené do seba, pozdvihlo hlávku a s roztvorenými nádherne nebesky-modrými očkami na mňa prekvapene pozrelo: „Babi...! Prišla si?“ ale hneď opäť sklonilo hlávku a šibrinkovalo farbičkou po papieri.
„No teda, ani mi nič nepovieš?“ udivene som strnulo zastala pred postavičkou, ktorá sa mi zdala neskutočne drobnučká. Pohladila som ju po strapatej čiernej kučeravej hlávke. To jej stračie hniezdo ju zdobilo, robilo chutnučkou, ako anjelika na obrazoch svetoznámeho Taliana-Raffaela.
„Pozri čo som ti priniesla,“ vytiahla som z tašky banány, čokoládu a hračku.
Nadvihla opäť hlavičku. Nezúčastnene si vzala do vyziablych rúčok poklady, čo som jej predkladala. Podala ich opatrne mamke, čo sa vytiahla spred počítača a zastala pri jej lôžku:„Mami, schovaj mi to!“
Opätovne s údivom som sa pozerala na dcéru, ktorá hračku uložila na parapet okna, kde sa rojili ďalšie hračky. Taktiež tam zakotvili aj banány a Milka.
„To čo má byť?... Nemá na nič chuť?... Nemá o nič záujem?...“ vyplašila som sa.
„Vitaj, mami!... Veru nemá... Len si čosi machlí v bloku, potom leží... Ešte včera stonkala...“
„Ahá... A má ešte bolesti?... Čo je s ňou?...“ vystrašená som pozorovala priesvitnú tváričku, ktorá bola výrazne pochudnutá.
„Už nemá teplotu... ale ju bolia ušká a nemôže poriadne dýchať. Mala riadnu chrípku a z nej komplikácie... zápal pľúc... Ale už sa to lepší... Ešte stále je tak trochu apatická... Nechce jesť ani piť... Dostáva infúzie!“ dcéra sa rozrečnila a pozorovala s nehou skrčenca v strede postieľky.
„Ahaáá...!“ nejapne som prízvukovala, akoby som chápala, čo sa deje v tejto nemocničnej klietke, ktorú okupuje naša nová žabka, taká bezbranná, citlivá a zraniteľná.
Dívala som sa s láskou na drobčeka, krásne dôverčivo sa poddávajúceho do rúk dospelákov.
Hlavou sa mi začalo honiť množstvo myšlienok: ako môže niekto opustiť takéto dieťa, plné nevinnosti, ktorá normálneho človeka dojíma? Kde je vlastná mamina? Myslí na tohto odloženého človiečika? Smutno je jej niekedy za ním? Cudzia žena supluje to, čo by mala robiť vlastná krv, ktorá by mala horieť a vzbĺkať obavou v prípadoch, keď časť z nej je v nebezpečenstve...
Dcéra sa nahla k malej: „Budeš opäť čajík...?“
„Nie, mami...,“ odpierala.
„No musíš, aby sme mohli ísť skoro domov...“
„Dobreéé teééda...“
Žabček natiahol kostnatú rúčku a vzal do nej, naraz nečakané bremienko, šálku čaju, aby si z nej odchlipol. Mamka mu ju s ochotou pridŕžala, aby mu nebola priťažká.
Pozerala som sa na tento obrázok lásky a porozumenia. Ale srdce mi krvácalo.