Ráno po tomto intermezze som narukovala aj spolu so sestrou do nemocnice. Mali sme obe šarlach a ja k tomu ťažký zápal ľadvín. Ležali sme u profesora Churu, známeho, vynikajúceho pediatra. V nemocnici boli zdravotníčkami rehoľné sestry. Bolo to v čase Vianoc. Tie sme, bohužiaľ, prežili na Detskej klinike s nepríjemnými zážitkami, ktoré vo mne zanechali záchvevy úzkosti a obáv zo smrti.
Bol Štedrý deň. Vonku chumelica, ktorú sme počuli burácať, hvízdať v komínoch na streche budovy. Tma ako v rohu. V izbe ticho. Noc. Hrozne zle som sa cítila. A potom strašný rachot. Vyľakali sme sa spolu s mladšou sestrou a začali volať:
„Sestričkáá!... Sestričkááá!...“
Sestričiek nikde. Neviem ako dlho sme volali: rozochvené, vyplašené. Plačúce sme sedeli na postieľkach v temrave. A vonku Meluzína vyspevovala a vyvádzala.
Po dlhom čase došla sestrička. Keď zbadala, aké sme vydesené, vyplakané, vydesila sa aj ona.
„Čo je...?“ siahla mi na čelo. Mala som ho rozpálené. Odmerala mi horúčku. „Štyridsiatka,“ zvolala vyľakane.
Nastal poplach. Dobehol aj profesor Chura. Už som nevedela o sebe. Skoro som umrela. Trvalo pár dní, keď som sa z tej hrôzy pozviechala. Z fyzickej i duševnej. Až neskôr som sa prezvedela, že na nemocnici na Štedrý deň v noci, v zimnej búrke, padol komín. Nič netušiace sestričky boli asi niekde v kaplnke sa pomodliť, predpokladajúc, že je všetko v najlepšom poriadku. A ja som bola skoro v kóme.
Sestra bola z nemocnice už doma. Moja rekonvalescencia dlho trvala. Po štedrovečernej traume ma preložili na veľkú izbu, kde bolo zo desať detí. Po jednej traume ma čakali ďalšie: úmrtia chorých detí, ktorých som bola svedkom a plač ich mamiek. V tom nedobrom čase sa zomieralo na zápaly ľadvín častejšie ako dnes i na ich komplikácie. Prvý dotyk so smrťou bol pre mňa šokom.
Sestričky v istú hodinu dňa sa nám kázali zakryť až po bradu, nevykúkať spod periniek. Na jednej postieľke vedľa mňa, obtiahnutej bielymi plachtami, aby sme do nej nevideli, ležal malý pacient. Keď sme sa usalašili, s perinkou až po uši, nedalo mi, vždy zvedavej, aby som vyzrela spod nej. Telo chlapčeka – umierajúceho, nadskakovalo na lôžku až tak, že som ho skoro v metrovej výške zbadala. Sestričky dobehli, aby chlapča stíšili. Potom všetko utíchlo. Mal kŕče?.. Asi... Zúfalo som si zakryla oči a zostala som primrazená k teplunkej postieľke nemocnice. Hrôza zo smrti v priamom prenose vo mne zakvačila.
