Hádam ma najviac zmohol Veľký piatok, keď pápež bol prítomný na krížovej ceste v Koloseu, kde sa zhromaždilo tisíce ľudí, aby prešli krížovú cestu Krista od obžalovania, zrady, mučenia, až po jeho smrť na kríži. Bolo to príznačné i dojímavé, že sa odohrávala v ruinách Kolosea, kde kedysi za čias Nera, hádzali kresťanov napospas levom, len preto, že verili v Ježiša a v jeho náuku. Uvedomovala som si fakt, že obecenstvo tohto strašného divadla sa bavilo na utrpení, smrti svojich bratov a sestier. Vzrušovala ich ich krv ? Smrť nevinných obetí? Nebolo v divákoch ani štipka súcitu, bolesti, že sa ničia životy? Kde sa v človekovi brala neľudskosť, cynizmus, barbarstvo?…
Keď v čele sprievodu v Koloseu niesli veľký kríž občania z Keni, z Egypta, z Iraku, spomenula som si nutne na to, čo sa v dnešných dňoch deje v týchto krajinách. Zabíjajú sa nevinní obyvatelia zemí, len preto, že veria v Boha, že veria v niekoho nadpozemského. Stínajú im hlavy mačetami, odrezávajú im ich.Vešajú na kríže, ukrižovávajú, ako kedysi Krista za dávnych dôb. Strieľajú, ničia, nivočia. Deti, ženy, mužov, mladých, starých. Barbarsky, cynicky, nemilosrdne. A opäť existuje obecenstvo, veľká masa divákov, ktorí túto tragédiu sledujú na vlastné oči v priamom prenose, mnohí aj naživo v nej prítomní. Koľkí z očitých svedkov plačú nad osudom nevinných? Koľkí z divákov tejto drámy pozdvihujú svoj rozhodný hlas, aby sa tak nedialo? Svet akoby mlčal. Len sporadicky sa ozve sem-tam tiché prevolanie niekoho neznámeho, „že by sa malo niečo s tým robiť“. Hromada slov a malý výsledok pomoci, zastavenia hrozných činov, nulové zabrzdenie eskalácie smrti, ničenia, neskonalého divošstva, primitivizmu, chaosu, babylonu. Svet opätovne sa zmenil na jedno obrovské otrasné, katastrofálne Koloseum…
Zasa sa dejú na scéne sveta zverstvá. A ľudia? Človiečikovia sa prizerajú. Množstvo mlčí. Je ľahostajných. Nepohne nimi utrpenie cudzích stvorení. Veď je to ďaleko. A ich sa to netýka. A tak, keď mlčia sú spoluzodpovední za zločiny iných, ktorí ich páchajú.
Pre veriaceho je to hriech. Spoločný hriech: mlčíme, keď sa koná zlo. /Cudzie hriechy: 6. Mlčíme pri hriechu iných./ Nezakročujeme, neohlasujeme sa, nekarháme, nekričíme, aby sa naše volanie dralo a vznášalo, až do výšin celej zeme. Aby ho počuli tí, čo sú schopní zastaviť ničenie, rozsievanie smrti a zármutku, už nie tisícov, pomaly miliónov obyvateľov tejto planéty.
Pápež František, ten pokorný, láskavý starec, osobnosť, ktorá srší láskou, porozumením k všetkým ľuďom sveta, práve v čase Veľkej noci sa vyjadril, že svet je ľahostajný voči utrpeniu druhých. Prosil o dar mieru. Žiadal veriacich, aby sa modlili za všetkých prenasledovaných, umučených, vyhnaných z domovov, zajatých, znivočených. Prosil o náš interes o bratov, čo neznesiteľne trpia.
Vezmime si jeho apel k srdcu. Keď iné nie, volajme za zastavenie vraždenia našich bratov a sestier vo svete. Tí, ktorí veríme v Najvyššieho, modlime sa, aby Pán zhliadol na všetkých tých, ktorých utýrali, umučili, zavraždili nie ľudia, ale satanovi prísluhovači, sluhovia. Aby zosnulých Boh vzal na druhom brehu do svojho náručia a utešil tých, čo po nich zostali. Veď všetci, všetci z nich, či ukrižovaní, sťatí kresťania, či umučení moslimovia, boli Jeho vzácne, milované deti…