reklama

Taký deň sa nezabúda…

Ľudia sa neradi vracajú do minulosti. Mnohí z rozličných dôvodov. Niekto má nepríjemné a tragické skúsenosti, niekto zlé svedomie pre nejaký čin, postup, niekto pre zradu svojho najlepšieho priateľa, partnera a podobne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Ale minulosť sa nedá len tak čáry-máry vymizíkovať, akoby nebola. Je tu s nami. Prekračuje nás denno-denne. Niekedy v snoch, niekedy, keď nemôžeme spať a pozeráme sa do tmavej povaly neožiarenej svetlom lampy, vidíme na nej náhle nakreslené, mihajúce sa obrazy z nej, ako vo filme. Inokedy na ňu schválne myslíme. Prinášame si ju pred oči a uvedomujeme si, čo sme vtedy, kedysi a tam prežili.

Minulosť ide s nami. Zakráda sa za našimi pätami, či chceme, alebo nie.

Po tieto dni si pripomíname Sviečkovú manifestáciu z 25. marca 1988. Aj vo mne ožívajú spomienky na túto udalosť, na tento nevšedný úžasný deň plného obáv, ale aj odhodlania a náhlej straty strachu. Odovzdania sa do rúk Toho, o ktorom si mnohí myslíme, dúfame, či veríme, že riadi osud tejto modrej planéty a život na nej. Mnohí sa čudujeme, zazlievame Mu, ako ju riadi, čo a kedy dopúšťa. Chápame i nechápeme Jeho moc, pôsobenie nad osudmi nás, nahliacich sa mravčekov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V ten deň som bola rozochvená od rána. Po sídlisku sa premávali obrnené autá s hlukom, ruchom, akoby mala nastať tretia svetová vojna. A to len pár ľudkov si zmyslelo, že so sviečkami, modlitbou a pokojom budú žiadať a prosiť za občianske, náboženské a ľudské práva v centre Bratislavy od tých, čo na to majú „gebíry“, aby ich mohli sprostredkovať, dopriať, povoliť a veľkoryso darovať svojim občanom. Ten deň mal byť prvý raz zaznamenaný vedomý, odvážny odpor voči komunistickému režimu a jeho bosom.

Vybrala som sa aj ja so svojimi dcérami na Hviezdoslavovo námestie v Bratislave. Celou cestou sme videli nahliacich sa občanov, ktorí išli presne tým istým smerom, ako my. Šesť hodín večer malo byť čoskoro, a tak náš krok sa zrýchľoval. Na ceste „na Firšnál“ stáli autobusy, naplnené po zuby ozbrojenými esenbákmi v bielych prilbách. Aké dojemné: biele prilby, farba čistoty a nevinnosti. Videli sme, ako v rukách zvierali obrovské obranné štíty. Za autobusmi sa ozýval brechot vlčiakov. Ozbrojenci ich držali na reťaziach. Keď som ich zbadala nabehla mi husia koža. Bojím sa obrovitých a zlostných psov. Viac, ako príslušníkov s pelendrekmi po boku, alebo v rukách. Strašili. Mátožili pokojných občanov, čo nechceli stvárať, ničiť, vykrikovať. Chceli len dať najavo svoju prosbu, tichú, pokornú, ale dôraznú. Dožiadať sa občianskych a ľudskych práv, ktoré by im mali nadosmrti patriť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prišli sme na priestranstvo pred Národné divadlo. To už bolo obkolesené esenbákmi a v ich „náručí“ bolo uväznených niekoľko sto občanov. Ten kotol bol tíško.

Za ohradou tiel policajtov sme sa postavili my a kopec ďalších občanov, ktorí ešte prichádzali. Do kotla pred vchod do Národného divadla sa už nik nedostal. Bol hermeticky uzavretý.

Keď nastala šiesta hodina, v rukách tých v kotli a v rukách stoviek aj tých za kordónom esenbákov, objavili sa horiace sviečky. Začala sa spievať hymna. A potom sa začalo modliť… Rozochvené, ale hlasné hlasy zneli námestím… A vtom začal ruch, bum-bác, výkriky, šum, rachot, hrmot z esenbáckych reproduktorov, aby sa ľud ticho zomknutý rozišiel. Výzva za výzvou plieskala. Policajné autá sa naštartovali a začali narážať na ženy, dievčatá, mužov, chlapcov, starcov pred Národným divadlom. Prúdy vody sa vrhali na drobné stúlené postavičky. Kordón esenbákov začal vytláčať aj občanov, tesne stojacich a modliacich sa za ich ramenami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Predo mnou sa objavil rad príslušníkov s krytmi, s obuškami v rukách. Tlačili sa na nás a vykrikovali: „Rozíďte sa, rozíďte sa!“ Ich obrovské pivové brucha sa nedali skryť za priesvitnými krytmi a ich dych, plný alkoholového zápachu nám dvíhal žalúdky.

„Prečo nás rozháňate, však nič zlého nerobíme!“ ozvala som sa ticho do tváre jedného, čo sa tlačil na mňa svojím krytom hlava-nehlava.

„Chceš dostať pelendrekom?“ osopil sa na mňa mladý muž, ktorý tiež voňal pivom, alebo niečím podobným.

„Však idem, ale vidíte, že je nás tu veľa a nemôžem odchádzať behom…!“

„Buď ticho, lebo…“ zavrčal.

Pomaly sme sa rozchádzali na všetky strany, lebo nás násilne, nemilosrdne vytláčali z priestranstva drahého Hviezdoslava, ktorý tak mal nerád násilie, aj vo svojch nádherných veršoch. Iste ani jeden ten obrnenec ich nepoznal. Možno, ani nevedel, že kto ten Hviezdoslav bol, a že napísal búrlivé, prekrásne Krvavé sonety. Toto, čo sa dialo boli krvavé sonety: krvavé sonety duše. Vznášali sa námestím z duší odchádzajúceho davu, ktorý sa ťahal, až po most SNP.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Obrancovia, prisluhovači režimu nečakali, nepredpokladali, že tu naraz sa objaví toľko strachu zbavených občanov. Boli prekvapení? Mali strach oni? Tentoraz iste. Iste… Zbadali, že sa občania pod ich hlavňami pušiek, príkazov, zákazov prestávajú báť…

Keď sme sa doma stretli všetci svoji, ja, deti a ich priatelia a priateľky, posadali sme si do najväčšej izby a debatovali o svojich dojmoch, o všetkom, čo sme zažili, cítili, videli, počuli. Bolo to niečo neuveriteľne krásne, povznášajúce, nezabudnuteľné. Bola som pýšna na svoje deti, ktoré pochopili, kde je ich miesto, kde majú byť a stáť v pravý čas, keď sa jedná o Spravodlivosť, Pravdu, Slobodu a Ľudské práva… Aj za tých, čo nejapne sledovali v televízii, práve načasovanú gýčovú Angeliku…

Tak ako vo mne bude v srdci do smrti hniezdiť tento hviezdy deň odvahy a úžasu, tak verím, že natrvalo sa usadil i v dušiach mojich detí.Oni budú tento odkaz ľudskej odvahy odovzdávať svojim deťom, vnukom, pravnukom. Aby sa nikdy, nikdy nezabudlo na hviezdne dni Bratislavčanov a všetkých tých , ktorí do nej prišli z iných miest, síce s triaškou, ale s neuveriteľnou odvahou postaviť sa konečne proti cynickej zvôli, odpornej neľudskej diktatúre.

Po tieto dni som začula apel z Neapola, ešte stále mesta zločinu, mafie, korupcie, drogových kartelov. Pri jeho návšteve pápež František vyriekol myšlienku: „Nikdy nedopustiť, aby zlo malo posledné slovo!“ Zapamätajme si tieto donebavolajúce slová. Táto výzva je pre všetkých ľudí dobrej vôle.

Magda Kotulová

Magda Kotulová

Bloger 
  • Počet článkov:  340
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu