Nájdený poklad

Autor: Magda Kotulová | 26.3.2015 o 0:03 | Karma článku: 11,14 | Prečítané:  746x

V našej rozvetvenej rodine vždy sa našiel človek plný humoru, dobrej vôle a taký, ktorý vedel v každej nedobrej, či v konfliktnej situácii navrátiť stratenú pohodu, alebo aspoň upokojenie.

Keď som ešte trónila medzi mojimi siedmimi súrodencami, bol takou osobou najstarší brat. Keď sme so sestrou, ktorá mala odo mňa iba rok a pol naviac, umývali haldu nádob z nedeľného obeda, čo trónila riadne zababraná na veľkom stole kuchyne, vošiel nečakane vždy on. Rudo. Objal jednu alebo druhú okolo pliec a začal recitovať Smreka. Raz Babičku, raz Bacardi. Boli to jeho obľúbené básne.Vždy sme sa rozchichotali a riad sa umýval v lepšom ovzduší. Ale keď nás nemohol rozjariť Smrekom, začal smutne recitovať Kraskove Zmráka sa stmieva sa… Jeho sivo-pochmúrne verše urobili v kuchyni šeď, akoby malo akurát snežiť z obrovitého mrazivého mračna. Ale hneď sa opravil a začal opäť radostne Smreka.To sa už nedalo vydržať, a tak sme ho už so smieškom vypoklonkovali z kuchyne. Občas z recitovania nič nezostalo, keď sme mu vopchali do rúk utierku, aby nám poslúžil. Urobil to nie síce nadšený, ale pomohol.

Od tých čias milujem Smreka a Kraska. Okrem Rúfusa mi ich v duši nik nenahradil.

Keď som sa vydala a Rudo bol odo mňa na kilometre vzdialený, nastúpil môj najmladší, ako záchranca dobrej nálady, mieru a bratstva v rodinnom hniezde.

Keď sa mal ako štvrtý narodiť, spočiatku mi nebolo všetko jedno. Myslela som si v duchu, že mohol ešte počkať a neponáhľať sa ako jediný syn do našej rodiny. Ale s jeho otcom sme sa mali radi, a tak sme deti nepočítali na prstoch, ale ich vždy s láskou prijali. Po troch dcérach bol to výkon, keď sa narodil Paľo. Ďakovala som Bohu, že bol zdravý a mal sa k svetu.

Horšie bolo, keď som sa po jeho narodení vážne rozchorela a mesiac som ležala s pľúcnou embóliou v nemocnici. Bola som riadne zoslabená. Letela som aj tunelom, v ktorom som pri východe zabrzdila, keď sa v jeho otvore objavila impozantná postava neznámej osoby. Tá sa ma vľudným hlasom opýtala, či chcem ísť k nej… Všetko ma to ťahalo vyjsť z tunela k žiarivej osobnosti, ale myšlienka na moje malé deti a kojenca Paľka ma ukotvila na zemi a položila som na jej otázku aj ja otázku: „A čo s mojimi malými deťmi?… Čo bude s nimi?… Nemôžem ich opustiť...“ V tom momente som sa prebudila, a akoby z výšky som pristávala na nemocničnú posteľ. Videla som vo dverách vybehnuté pacientky a zdravotnú sestričku, ktorá ako tajná rehoľníčka v tom čase, dala mi prekvapivú otázku: „Pani K. nechcete kňaza?…“ Ako práve zobudená som jej odpovedala: „Nie, bola som na spovedi pred týždňom… Ďakujem!“ Vôbec mi nenapadlo, prečo tie ženičky sú mimo mojej izby, a prečo som dostala takú prečudesnú otázku. V tej chvíli dobehol lekár: „Čo je s vami, pani K.!…“ Prekvapená, som len zamrmlala: „Čo má byť?…“ Nevedela som v tom čase vôbec, že iná sestrička ma predávkovala s nemeckými liekmi na riedenie krvi, ktoré mi počas choroby zohnal od priateľa zo Západného Nemecka môj manžel. Myslel si, že sú lepšie, ako naše socialistické. Sestrička zle prečítala návod, zabudla ako jej ich prikázal dávkovať lekár – a ťupla mi o jednu dávku naviac. A oheň bol na streche.

Pribehnutý lekár mi vyberal už vytečenú infúziu z ruky, meral tlak, dlho prezeral a potom už pokojne vyšiel z izby. Pacientky sa vrátili na postele a ja som nevedela nič, čo sa so mnou dialo. Len pred očami som mala stále žiarivú postavu zo „sna“…

Keď som sa vrátila domov z nemocnice, hneď som navštívila Paľka, ktorý bol v Dojčeneckom ústave počas mojej hospitalizácie. Keď som videla ako môjmu trojmesačnému synovi kycká hlava na slabom kŕčiku hore-dole, že v ňom nemá žiadnu silu, a že je drobec, akého som dávno nevidela, hneď som ho zobrala domov vykŕmiť a dať do poriadku. Hoci som mala mať doma ešte asi mesiac úplny pokoj. Paľko dlhé noci plakal, pokým sa neupokojil a cítil, že je všetko ok, a že je tam, kde má byť. Rástol ako z vody.

Keď vyrástol prevzal úlohu rozsievača pokoja v našej rodine. Keď bol frmol cez sviatky, alebo aj mimo nich, vždy tíšil celé naše početné osadenstvo rodiny. Bolo to fajn. Akoby bol medzi nami anjel, ktorý nás hladká po čele, líci, duši. Vždy sme sa upokojili, zarazili svoju zlú náladu, obmedzili, či úplne zrušili netrpezlivé a zlostné výroky. To robil dlhé roky, pokým sa neoženil a založil si taktiež mnohopočetnú nádhernú súdržnú rodinu. Jeho hniezdo je pevne ukotvené, príkladné.

Dnes som stará mama, dokonca už prababka. V nedeľu, v sobotu, keď má Paľo voľno, menej roboty, zazvoní telefón na mojom pracovnom stole. „Mami, ideme na durchrajze… Buď pripravená o pol druhej… Vyrážame... Kde chceš…!“ Keď nemám akurát akútne bolesti, tak s radosťou prijímam jeho návrh. Kto by nechcel zo samoty v byte vypadnúť von, keď vonku prúdi a frčí jar, vtáci začínajú od vzrušenia zo žiarivého slnka jančiť a kvetenstvo nadobúdať pestrú paletu farieb?…

Keď stíchne telefón, v duchu si poviem: „Našla som v deťoch, v Paľkovi poklad… Vzácny. Nevymenila by som ho s ničím a s nikým!“ Mať deti, dobre ich vychovať - je radosť nad radosť. Hlavne v starobe sa o tom človek šťastne a s dojatím presviedča…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?