Ako sa nestať spisovateľkou

Autor: Magda Kotulová | 15.3.2015 o 12:53 | Karma článku: 10,51 | Prečítané:  815x

Odmalička som mala sen. Ťahá sa so mnou až do mojej terajšej staroby. Túžila som byť spisovateľkou, novinárkou, a keď nie tým prvým a druhým – tak učiteľkou. Hltala som literatúru, ktorej obsah sa mi vtláčal hlbko do duše. Smútila som, plakala som, tešila som sa spoločne s hrdinom rozprávky, románu, básne.

Ako decko som v myšlienkach spriadala básničky a hľadala vhodné rýmy.

Neskôr som sa snažila zachytávať príbehy, napísať poviedku, mini-príbeh. Plány som mala veľké a myslela som si, že ma od nich nik, ale nik na svete, neodstraší a neodradí. Keď bola na škole literárna súťaž s vervou som do nej sem-tam niečo poslala. Občas mi aj prečítal slovenčinár pred triedou moju súťažiacu prózičku, ale to bolo všetko. Možno ma chcel posmeliť v ďalšom písaní, alebo kto vie, čo mal vlastne na mysli.

Míňali sa roky, až som prišla do gymnázia.V dňoch, keď som začala doň chodiť, dovalila sa vojna, povstanie, koniec vojny, a čo hlavné pre mňa: Víťazný február. Zavreli mi brata, vysťahovali našu rodinu z Bratislavy a moje plány stať sa niečím, po čom som túžila, boli tie tam.

Ale popritom všetkom politickom svrabe, chodila som do bratislavskej Univerzitnej knižnice a požičiavala si knihy. Čítala a čítala som. Za ušetrené peniaze stávala som počas socializmu v rade pred kníhkupectvom na svetovú literatúru, ktorú sa sem-tam niekedy podarilo vydať záhadnými človiečikmi. Ako sa im to podarilo, len sám dobrý pán Boh vie…

Potom som zmaturovala, pokúsila sa dostať na vysokú, začala učiť, ale kadrový posudok a znak na čele „nespoľahlivá“spôsobil, že som sa na vysokú nedostala, hoci som pohovory urobila. Zo školy ma vyliali pre ten smrtiaci biľag nespoľahlivosti, hoci som začala učiť, a tak som nastúpila do výroby, výrobného podniku. Zostala som v sivom tuneli, bez východiska a svetla. Slušný komunista, kadrovník, keď videl moje snahy uverejňovať kadečo v závodnom časopise, obľúbil si ma. Dal mi taký kladný kádrový posudok, že ma prijali aj na vysokú, na slovenčinu. Zázrak nad zázraky.

Vydala som sa, mala deti. Medzitým nastalo uvoľnenie, brat sa vrátil z jáchymovských baní, nastal voľnejší rok 1968. Príležitosť využiť svoj talent, ktorý vo mne driemal. Množstvo rokov som siahala po F.X.Šaldovi, skvelom českom literárnom kritikovi, aby som sa prezvedela, čo je to písanie, kto je vlastne spisovateľ a kto sa ním môže stať. Prečítala som všetky jeho spisy. Potom som sa vrhla aj na našich kritikov: Felixa, Hamadu, Matušku, a veru aj na Šmatláka, Števčeka Pavla i Jána. Hltala som ich tak, ako aj známych spisovateľov našich, ale hlavne svetových.

A potom to začalo. Začala som písať poviedky, ktoré som posielala do Slovenky. Do Večerníka minipríbehy. Začali mi ich uverejňovať stále viac a viac. Moje príbehy sa striedali s príbehmi vtedy nastupujúcimi spisovateľkami Vierou Švenkovou, Etelou Farkašovou, poetkou Blankou Poliakovou a mnohými inými. Bola som hrdá, šťastná. Akoby sa mi začínal konečne spĺňať sen.

Pozvala ma do redakcie Slovenky redaktorka J. Š. Ani som nevedela, ako sa volám, nie to, aby som tam nejako v tej redakcii „zatrónila“ a urobila dojem. Mama štyroch detísk, z domácnosti, na materskej, a popritom s chodením na fakultu na diaľkové štúdium. Ako inak pri hromade detí. A tá moja redaktorka si ma teda všimla. Tak som jej posielala moje príbehy. Keď som jej ich odosielala, vždy som myslela na Šaldove vyjadrenia: „…že dobrý redaktor zbadá v príspevkoch autorov, ktoré sa mu dostanú do rúk – talent. Že ak ho objaví, mal by ho uviesť do života…“ To sa písalo a uverejňovalo. Mala som slinu, mala som tém habadej, ale málo času pri deťoch, ale všetko sa dalo stihnúť, keď sa žiadalo i chcelo.

Dokonca po prvý raz mi mali niečo uverejniť aj v Romboide. To bolo šťastia v mojej dušičke, plnej nádeje. Len bola tam chybička. V mojich minipríbehoch som spomínala západonemecký farebný detský časopis Káčera Donalda. Bol to smrteľný, neodpustiteľný hriech. Musela som to prerobiť. A to teda nie... Buď to uverejnia, ako som to napísala a cítila, alebo nič. Tak skončil môj tiež nervný výlet do Romboidu, literárneho časopisu.

Nastala nedýchateľná normalizácia. Došli priatelia na tankoch. Ešte mi uverejnili vo Večerníku niekoľko mini-príbehov, v Slovenke niekoľko poviedok – a naraz pauza. O niekoľko týždňov mi prišiel z redakcie list od redaktorky Jany, že nemôže púšťať moje poviedky, že musí uverejňovať spisovateľky, které už majú meno, renomé, ako napríklad Štefánia Pártošová a podobné súdružky. Bol to vraj príkaz vtedajšej šéfredaktorky L.M. A tak moja spisovateľská činnosť ustala.

O pár mesiacov mi redaktorka Jana, napísala z Nedeľnej Pravdy, že je tam, a aby som jej tam posielala poviedky. A ja? Ja mám prispievať do tlačového orgánu KSS?… To teda nie. Tak som sa odmlčala. Nadlho.

Nikdy som nevedela preraziť, nikdy som nemala nikoho, kto by mi poradil ako „na to“... A tak moja spisovateľčina umĺkla. Písala som si do šuplíka a pre radosť.

Potom prišiel rok 1989. Cítila som v srdci a vo svedomí, že sa teraz musím dať na „žurnalistiku“. Začala som písať viac novinárske, ako literárne príspevky do časopisov a novín. Uverejňovali mi to – a bola som šťastná.

Dnes blogujem. Nemusím nikoho prosiť, podkladať sa, aby mi moje myšlienky, príbehy uverejnili. Uspokojuje ma to, hoci sem-tam ma duša zabolí, že mi nikdy nevyšla kniha. Predsa som len jednu vypustila na svetlo božie vlastným nákladom. Dnes nemám z dôchodku toľko, aby som si sama niečo zaplatila a vyrukovala s tým na svetlo dňa.

Dodnes mám dlh v duši voči redaktorke Jane, že som sa jej málo výrazne poďakovala za to, že mi dala príležitosť publikovať príbehy, poviedky. Dúfam, že si toto prečíta a bude mať aspoň trochu radosť, že neznámej, skúšanej žienke, kedysi robila úžasnú radosť. Ďakujem jej zo srdca, mojej objaviteľke a človeku, ktorý do mňa vložil trochu nádeje, že mi to myslí a slušne píše…

 

Individualita redaktora právě jeví sa v tom, které talenty seskupil kolem sebe, kterým talentům dal půdu k rozvoji, arénu k zápasu, kterým dal slunce a vzduch, aby mohli volně v pohodě vyrůsti. Individualitou je mi ne ten redaktor, který má kolem sebe armádu průměrných a prostředních, stejně velkých, stejně širokých, stejně uniformovaných vojáků, jimž všem přistrihuje kabáty – ale ten, kdo několik výrazných, krásných hlav, několik zvláštních – třeba mezi sebou nepodobných – malebně kostymovaných postav, jak žily a rostly v polích nebo v ulicích, vyjme ze tmy, vysvobodí z kletky stínu a mrazu a vysadí v celé jich neurvalé, malebné, syté, nestřísněné a nepreparované barvě a vzduchu do plného, plavého, spívajícého slunce.“

/ F.X.Šalda: Kritické projevy II. /

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?