Na ceste po ľad

Autor: Magda Kotulová | 8.3.2015 o 14:17 | Karma článku: 10,01 | Prečítané:  879x

Všetci starší vedia veľmi dobre, ako je to s ich nočným usínaním. Niekto sa naučí na lieky na spanie a zaspí v tú jednu ranu. Iný sa vyhýba týmto pomôckám ako čert svätenej vode, lebo sa bojí, že si na tieto čertovské cukríky ľahko zvykne.

Moja maličkosť zaspáva niekedy tiež ťažko. Hlavu mám jasnú, akoby som mala práve ísť maturovať, alebo akurát robiť štátnice. Potom, keď zaspím, spím ako dudok a spala by som od vidíš do nevidíš, bez zobudenia. Mohli by strieľať, bmbardovať, búchať smetiari so svojimi kýbľami, ako to zvyknú robiť.

V tej mojej hlavičke, keď ju mám takú rozsvetlenú, v izbe tma ako v hrobe, prebleskujú ako naschvál myšlienky, ktoré nie a nie ustať. Valia sa ako pohroma, povodeň. Zmetú každú, čo len malilinkú snahu o zaspanie. A tak rozmýšľam, a neviem, kde sa berú naraz spomienky, ktoré sa mi zdajú až smiešne, že sa vynorili v tejto nočnej hodine. Sypú sa ako z vandlíka, a nie z mojej nešťastnej hlavy.

Tak aj minule. Z ničoho nič sa predo mnou objavila stará bratislavská tržnica vedľa obrovitánskeho Manderláku a pred ňou kopec stánkov, na ktorých predávali bujaré zeleninárky mrkvičku, kaleráby, zelery, cibuľu, cesnak. Dráždili svojou prenikavou vôňou môj desaťročný noštek a v ústach vyburcovali a zhromažďovali slinky.

Kráčala som popri pultoch a okukovala na nich nádherné drúzgavice-čerešne, žltulinké marhule, broskyne, ktoré sa na mňa lákavo usmievali. O hruškách a jablkách ani nevravím. Tie ležali na plechových stoloch od výmysľu sveta. Ale v mojom vačku bolo iba pár korún na kúpu niečoho celkom iného. A tak som sa len prizerala na tie nádherné božie dary, na ktoré som nemohla siahnuť, lebo som na ne nemala.

Museli sme čakať, pokým nám stará mama z dediny pošle zo svojej výroby a úrody. Chodili sme na Hlavnú stanicu spolu so sestrou s detským vozíkom vyzdvihovať košiská bystrických sliviek, ringlôt, hrušiek, jabĺk, ktoré nám stará mama vyšikovala. U nás, v našej veľkej rodine, boli ale raz-dva fuč. Niečo sa zjedlo, z niektoých sa urobili knedlíky s makom, strúhankou, niečo zavarilo a väčšina zjedla šup-šup. A potom som zasa len chodila okolo stánkov na námestí a závidela všetkým, čo si balili z podarených predpotopných váh pôvabné obrovské jahody.

Moje putovanie nekončilo pri týchto naložených pultoch super zeleninkou, ovocím, sladučkými melónmi, obrovskými tekvičkami, zelenkavou alebo červenou paprikou, prekrásne dotieravo voňavými paradajkami, trielila som so sieťkou a novinami do malého obchodíku, hneď pri dverách tržnice. Starý ujo tam predával ľad. Kusiská ľadu. Bielučkého. Predlhé obdĺžniky lámal, podľa toho, aké zákazník potreboval.

A tak, keď som si kusisko ľadisku vypýtala, zabalil ho do starých novín, šupol mi ho do sieťky, zaplatila som, a už aj mazala v horúcej jari alebo v spare leta domov pešo. Nešla som električkou, ktorá išla síce vedľa mňa až po môj domov, šetrila som, lístok bol luxus. Kráčala som rýchlo a mala strach, že ľad sa začne topiť. Ale kdeže. Bol pevný ozaj ako v najmrazivejšej zime. Žiadne vlahé slzy neronil. Divila som sa a myslela, že je to malý zázrak. Neraz ma boleli ruky od kusov ľadiska. Ťahali mi ich až k zemi.

Keď som konečne doklusala domov, šťastím som bola celá hin. Odovzdala som náklad, zamotaný v papieroch mamine a sadla na stoličku v kuchyni. Sledovala som mamku, ako radostne otvára vrch starej ľadničky a milý ľad, oslobodený od papiera, vtláča majstrovsky do otvoru preň. Čudovala som sa, ako sa jej podarí, do tej nie príliš veľkej diery, ľad vpratať. Ale zmestil sa. Ľadnička začala lepšie mraziť. Zbytky predošlého ľadu už tak nechladili a potraviny boli skoro teplé.

Koľkokrát som myslela na starú mamu z okolia Topoľčian, ktorá nemala síce ľadničku, ale ohromnú pivnicu. Vlastne vykopanú jamu v zemi, kde v zime, keď najviac mrzlo, ľadiská nazhromaždili. Bol zadarmo. A vo veľkom množstve. Mala nadlho, až do leta, ľadničku ako vyšitú. Sťa z rozprávky. Špekulovala som opäť, čo sú to za čary.

Počas vykračovania po ľad bola aj moja cesta zábavná. Občas som sledovala poštové vozy, ktoré ťahali kone a vzadu voza na malom schodíku, kadiaľ do kočiara nastupoval poštár, vždy sa viezlo zopár chalanov. Zoskakovali z voza a znova naň naskakovali. Občas sa koníkom podarilo pošpiniť bratislavkú cestu. Pozerala som sa na chlapčiskov, či im ten smradík nejako neprekáža. Neprekážal. Ani pohoničovi-ujovi poštárovi. V parádnej modrej uniforme.

Potom som sledovala škrípajúce červené električky, ktoré bývali preplnené a ľudia sa vozili ovešaní ešte aj na schodíkoch. Vždy som, ja chumaj, mala o nich strach, že padnú pod kolesá prevaľujúcej sa električky, ktorú som videla vo svojej predstave, náhle vykoľajenú. Nikdy sa nič nestalo. Nikdy. Vtedy, keď som ju sledovala so závisťou, že sa na nej nemôžem viezťs belostným nákladom. Boleli ma vyťahané ruky od ťarchy, ktorú som vliekla za celú našu desaťčlennú rodinu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?