V prvom rade jeden z tých dojímavých okamihov bol, keď sa pred kostolíkom zhromaždilo množstvo mladých ľudí a dve vyslovené starenky. Jedna 9o ročná, druhá 8o. Tou poslednou bola moja maličkosť.
Sme obrovská, rozkošatená rodina. Miesto toho, aby redla, práve naopak mesiacmi, rokmi, rozrastá sa doširoka. Obsahuje spústu mladej dravej krvi. Prilieva sa nádejne do nášho obrovského stabilného rodinného hniezda.
Títo krásni, rozradostnení mladí, stáli okolo mlaďasov-rodičov s malým blondiačikom v náručí. Tešili sa z toho, čo sa ide diať: bude krst. Dávajú mu meno, ktoré bude ich ratolesť nosiť po celý život. Pridajú mu k nemu Božie požehnanie, Toho, v ktorého veria a dúfajú, že ich Daniela bude sprevádzať na celej jeho ceste životom: v zlom i v dobrom. Hodlajú z neho vychovať statočného muža. Koldokola stoja mladí svedkovia, ktorí taktiež po svojom boku majú drobcov, ktorí štebotajú, lietajú po kostolíku a prizerajú sa, prečo to malé krstené škvŕňa škrieka a plače, keď mu chlapčisko-kaplán leje vodu na čielko a robí naň s olejčekom krížik.
Potom sa odriekajú slová prosby-modlitby pre novokrstenca, už stálym a večným menom Danielko.
Po obrade krstu mladí sa vyhrnú pred kostolík a starší pomaly vykračujú za nimi. Naraz sa v rukách prítomných objavia krabice so zákuskami. A všetci prítomní si pochutnávajú na „oldomáši“… Počuť smiech, radostné debaty. Sršia bozky, objatia. Sesternice, bratranci, priatelia, hlučne sa zvítavajú. Tešia sa, že sa vidia. Mlaď republiky, mlaď obrovskej rodiny…
Potom sa spoločenstvo ťažko lúči a odchádza do domovov. Doma u rodičov mladých je menšie zhromaždenie rodiny. Poriada sa slávnostný obed. Sedím za vrcholom stola, ešte s jednou prastarou mamou. Sme šťastné, že sme sa dožili tohto dňa. Ďakujeme Tomu tam hore, že nám doprial v starobe chutnať, čo je šťastie. Je to nádhera.
Malý Daniel už neplače, lebo sa medzitým napapal. V kostolíku zdal sa byť hladný, a preto sa domáhal toho, čo mu patrilo: obeda. Chodí z rúk do rúk. Pohyby náruče ho kolembajú, upokojujú. Cíti sa spokojný. Aj je. Je dieťaťom tichučkým. Ten druhý špunt, starší braček, je jeho pravý opak: rarach na druhú. Lieta, skúša, čo si môže dovoliť. Otec skoro zasahuje, keď začína presahovať normu poriadku. Správny tatko.
A tak všetci obedujeme. Skromný, ale výborný obed. Neskôr zaujímavá debata o kadečom.Odchádzam od stola a sadám si k malému Danielkovi. Otec ho drží v náručí. Je tichučko. Spokojne sa díva na boží svet svojimi nejasnými modro-sivými očkami, ktoré má dokorán. Páči sa mu?…
Skláňam sa nad neho a sa mu začnem prihovárať. Malý sa na mňa najprv pozerá a potom sa zoširoka usmeje. Nie raz. Niekoľkokrát. Som dojatá, že to malé žaburiatko mi opätuje úsmev. Prihováram sa mu opäť a opäť. A naraz malý začne odpovedať nádherným žvatlaním. Nerozumiem mu, ale to škvŕňa pochopilo, že sa mu prastará mať venuje. Chcela by strašne, strašne, aby už to dojča prehovorilo, pokým ho vládze a môže počúvať. A ten malý sa prababke prihovára nádherným mumlotom.
Som nevýslovne šťastná. Batoliatko ma zaregistrovalo. Niečo krásne mnou prechádza. Nikdy, nikdy nezabudnem na jeho nádherný prejav spoznania.
