Áno, tak nejako sa ľudia kedysi, ale mnohí aj dnes, zamyslia nad realitou, že každý z nás raz odíde. Nik nevie kedy, ako a kde. Len vieme, že sa tak stane. Preto je dobré občas sa trochu zastaviť a nazrieť si do svedomia, či ho máme ok. A dušu tiež. Či v nás nesedia nejaké lapálie, nedostatky, ktoré ubližujú iným, hlavne našim najbližším.
V tento deň zbadala som na internete i v médiách videá, fotografie porazených, vzdávajúcich sa ukrajinských vojakov. Smutní, špinaví, znechutení, unavení na smrť, sedeli na mizerných vojenských autách, v mizerných vojenských mundúroch, v mizerných bagančiach, bez heliem. To boli tí, šťastnejší. Videla som aj zakryté telá mŕtvých ukrajinských mužov, otcov, bratov, synov. A bolo mi do plaču. Doslova, do písmena. Rozplakala som sa…
Keď som otvorila video a videla ako vojaci, čo sa vzdali napochodovali pred ruskú soldatesku, oblečenú v perfektných ancúgoch a videla výsmešné úsmevy na tvárach mladých ruských zajacov, nad pokoreným nastúpeným rojom Ukrajincov so sklopenými hlavami, zasa som sa rozplakala. Tí, čo sa smiali, tí cynici, mohli presne tak dopadnúť, ako ich ukrajinskí bratia, keby boli obe strany rovnako navlečené, stravované, vyzbrojené. Ale veď to bola hra na Dávida a Goliáša. Každému prizerajúcemu sa to bolo viac, ako jasné. Či už držal prsty jednej alebo druhej strane.
Ale každý normálny, slobodný, čestný človek musí predsa drukovať strane, ktorej ide o samostatnosť, slobodu, o právo si v svojej krajine rozkazovať sám sebe a nepočúvať nejakého pána či súdruha cára, niekde z poriadnej diaľky. Lenže ktorý diktátor, cár, kráľ, panovník dá svojim vazalom, poddaným slobodu? Na to musí dorásť, byť veľkorysý, spravodlivý, noblesný vladár.
Po dlhom čase ma navštívil môj vnuk z Brna. Lekár. Mali sme srdečný rozhovor. Potom veľmi vážny. O kadečom. O referende, o tom, ako bol v Dánsku na LARPe, konferencii, kde bolo asi šesťsto účastníkov. Hovoril mi o svojich skúsenostiach v Dánsku, o živote tam. Bol tam totiž už viackrát.
Naraz som vytiahla hovor o Ukrajine. Spomenula som mu aj to, ako som sa rozplakala pri pohľade na zničených, unavených vojakov, ktorí možno ani nechceli ísť bojovať, strieľať, akože svojho naraz ruského „nepriateľa“. Túžili po samostatnosti, pridaní sa k Európe. K slobodnej. Voľnej…
Vtom som vydala hlášku, ako by mi bolo strašne zle, keby všetci moji zrelí vnukovia, a je ich päť, museli narukovať a bojovať. Puklo by mi srdce, ak by som si uvedomovala, že išli, idú zabíjať. A možno by mohli zabiť ich. Až som sa zatriasla.
Môj vnuk, môj dospelák, vážne vyriekol: „Ja by som, babi, išiel!… Keby som mal chrániť mamu, súrodencov, krajinu… Išiel by som…!“
Onemela som. Úplne stratila reč. Po chvíli som vyhŕkla: „To nemyslíš vážne? Ty by si išiel?… Nevytiahol by si sa z tej povinnosti?…“
„Babi, to by bola moja povinnosť… Som lekár… Musel by som pomáhať…!“
Ešte stále som bola sťa zamrznutá… „Vieš čo spravilo vyše tisíc slovenských mužov?… Napísalo Ministerstvu vnútra, že z tých a z tých dôvodov by na vojnu nešlo… Čítala som to pred týždňom…Urobil by si to?…“
„Nie!… Iste nie!“
„Čože?…“ zalapala som po vzduchu a zostala ticho. Po chvíli som mu povedala: „Tak ťa obdivujem…Vážim si ťa… a mám ťa preto rada a som hrdá nad tvojím uvažovaním…“
Ešte sme niečo vraveli, ale vo mne stále zuneli jeho slová: „Bola by to moja povinnosť!“ Dokelu! Len aby nebola vojna. Aby moji vnuci, dobrí, krásni, múdri, šľachetní, šikovní, nešli do nej zabíjať a umierať…
