Výročie

Autor: Magda Kotulová | 16.2.2015 o 10:08 | Karma článku: 11,34 | Prečítané:  991x

Výročia bývajú rôzne: radostné, veselé, ale i smutné, pochmúrne. Tak aj ja som mala po tieto dni príležitosť výročia, nie príliš svetlého.Výročie odchodu môjho manžela na druhý breh života.

Už ráno, keď som sa zobudila, uprela som pohľad na veľký obraz, ktorý tróni nad mojou posteľou, na ktorom je on v kráse rozkvitnutého mája, usmiaty, spokojný. Nechala som chvíľu na ňom pohľad a zašepkala som: „Odpočinutie večné, daj mu ó Pane…“ Potom som sa mu prihovorila a začala mu kadečo prezrádzať, čo som mala na duši. Ešte som neplakala. Ešte nie…

Potom som musela vstať, aj keď sa mi príšerne nechcelo a radšej by som ten sivý, ťažký deň celý prespala, nič nepočula, nevidela. Ale život ide vždy ďalej. Ba ženie sa neuveriteľne rýchlo. Prečo starým ľuďom hodiny dňa bežia viac ako mladým?… Preto, že všetko robia pomalšie? Pomalšie chápu, pomalšie chodia, všetko majú akoby spomalené? Ráno sa míňa raz-dva s večerom a už je zasa tma, ktorú veľmi nemilujú. Ale zasa tá temnota poskytuje blahodarný odpočinok.

Vstala som. Deň sa míňal ako vždy. Cez okno som zbadala úžasnú krásu rozvíchrenej zimy. Padal sneh, mrzlo, ale stále nie tak, ako v deň mužovho pohrebu, keď treskúca zima práskala ako ľad na rieke na Sibíri. Áno, vonku krása. Ale zaraz mi v duši pohasla, keď som si uvedomila ten pohrebný sprievod, ktorý sa v nepredstaviteľnej zime, šinul pred tromi rokmi na Martinskom cintoríne.

Robota cez deň ma zamestnala. Čítanie novín, sedenie pri internete. Veď malo byť referendum. A to ma zaujímalo. Všetko okolo neho.

Keď som prechádzala izbami, kde všade hovel obraz s manželovou podobizňou, prihovorila som sa mu, akoby bol živý a stál pri mne.Vlastne, on stále mlčky stojí pri mne. Stále. Ustavične je pri mne. Myšlienky na minulosť sa nedajú odplašiť, ani ničím zničiť. Sú v človekovi, v srdci, v duši, v hlave. Dobré, príjemné i tie zlé, neprívetivé. Veď za spoločný dlhý život sú také u každého jedinca z páru. A náš život vedľa seba bol dlhý: 56 rokov.

Keď sa deň tohto smutného výročia prechýlil do poobedia, niekto zazvonil. Otvorila som dvere. Do bytu vtrielil malý šinter a taký aký bol v topánočkách, v teplom kabátiku, začal lietať po izbách ako raketa. Otec ho nestačil nasledovať a chytať za golierik kabáta, aby ho ubrzdil. V koši niesla moja najstaršia vnučka druhého drobca, ktorý však bol pokojnučký, tichučký, pravý opak svojho staršieho rozbujdošeného súrodenca. Cyril, čiernovlasatý, ostro kontrastoval s belkom, blondiačikom Danielkom.

Pobudli u mňa. A akože ináč, myslela som na to, ako by sa ten môj pohasnutý starký tešil z týchto lapajov, ktorí hýrili životom, pohodou. Začala som sa usmievať. Tešiť sa, že mne sa dostalo takej odmeny, že vidím pravnukov. V duchu som šepkala slová ľútosti, že sa on nedožil vidieť svoje čerstvo vyrašené ratolesti.

Keď odišla celá šťastná rodina, popratala som to, čo drobec-maratónsky bežec cez všetky miestnosti rozhádzal. Stále som mala pred sebou ten jeho odpich a brzdenie. Bude z neho atlét?… Kedysi dávno som prorokovala u jedného môjho vnuka, že bude futbalista. Sledovala som ho, ako čarodejnícky pristupoval k lopte a ako perfektne, ako dvojročný, do nej kopal. Tento Cyro, nebude náhodou v budúcnosti bežec, ako to s celou svojou energiou predvádzal dnes všetkým okolo seba?…

Potom som sa navečerala a vypočula správy, čosi pozrela v telke, sadla si, ako každý večer k počítaču. Otvorila som ho a pozrela si najprv poštu. Uvidela som nový mail. Prečítala som ho. Zbadala fotku vnuka a pod ním text, ktorý ho chválil…

Vtedy mi vyhŕkli slzy. Od radosti a zároveň smútku. Môj muž chcel zo svojho syna mať špičkového športovca. Synovi sa darilo, až raz sa zistilo, že má menšiu srdcovú vadu a šport musel nechať tak. Otec bol zarmútený, miloval šport. Sám v mladosti športoval, aj čosi kdesi vyhral, bol dorastenecký majster v preskoku o tyči. Poranená noha mu nedovolila robiť šport vo veľkom.

V maily stálo, že môj vnuk, ktorý celú mladosť poctivo trénoval, makal na sebe, dostal sa do normálneho áčkarského manšaftu. Slzy mi vyhŕkli, keď som si uvedomila, že si to môj pracant-vnuk zaslúžil a aj preto, že sa to môj nedožil. Bol by vyskakoval od šťastia. Mala by som o neho strach, že dostane od radosti infarkt, že sa mu splnil sen aspoň vo vnukovi. Dojalo ma, že môj futbalista dosiahol odmenu za tvrdú drinu práve v hodinách výročia smrti svojho starého otca.

Keď som išla spať, pozerala som sa na svojho muža v májovej kráse rozkvitnutých stromov a opäť sa mu prihovorila: „Napriek všetkému - mali sme pekný a šťastný život! Chýbaš mi! Ako veľmi! Vo všetkom! Každú minútu!…“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?