Deti a my

Autor: Magda Kotulová | 5.1.2015 o 23:42 | Karma článku: 8,64 | Prečítané:  983x

Dni cválajú ako mladí žrebci, vypustení z maštale. Je po Vianociach, letia dni nového roka a už zaťahujeme v bežnom pracovnom čase ako o dušu. Všetko sa vracia akoby do normálu. Je po dlhých sviatkoch. Zvyknime si. Zvykáme si.

Nastane pravidelná chôdza do práce, začne vyučovanie na všetkých školách všetkých stupňov. Prestane sanica, lyžovačka, návšteva tepla domova, nebudú bujaré schôdzky, prikvitne sivá pravidelnosť, šedosť dňa. Prosto: bežný život.

Niekto ho uvíta, niekto ani nie. Niekto hundre, že je po „lebedení si“, iný je rád, že vypadne z domova, z rodiny, z tesného objatia náročnej náruče svojich blízkych. Má rád slobodu, voľnosť, nezáväznosť. Lepšie sa mu tak dýcha. Zabudol, že sa kedysi na to hniezdo, trochu úzke, tešil, prial si ho.

Deti zostávajú dlhšie osamotené. Nemá sa im kto venovať. Hádam len ulica a nejakí kamaráti, ktorých akosi ubúda, lebo majú sami so sebou starosti, alebo sedia nad počítačmi, tabletmi, hrami, pri televízoroch. Možno v samote. Neberú do rúk knihy, ktoré vari dostali pod voňavý, moderne vyzdobený stromček, ale ktoré boli zahatané množstvom iných vábivejších darov. Hádam berú do rúk len učebnice, ktoré nutne musia, kvôli štúdiu.

Aj mne ubudli návštevy vnukov, ktorých som mala požehnane počas celých sviatkov. Chýbajú mi rozhovory s tínedžermi, dospelákmi, ktorí ma oblažovali, rozširovali obzor, ktorý sa mi už zasa trochu zužuje, lebo mi ich „klebety zo života“ ubudli. Šťastie, že mám počítač, ktorý mi ich ne-návštevy vynahradí, aby som bola spojená s tým úžasným virvarom zvonka. A tak zostávam poväčšine so svojimi myšlienkami, spomienkami. Mám mojich vnukov i pravnukov pred očami, počujem ich hlas v ušiach a žijem z toho ďalšie, už všedné dni.

Deti. Spomínam i na tie moje, keď boli malé. Aké je potrebné sa im venovať, rozprávať s nimi, zaujímať sa o ich deň, čo zažili, čo spravili, s kým sa stretali, stýkali.

Pamätám si na malú Helenku, ich priateľku, ktorá skoro denne bola u nás. Sedela, bavila sa, očila, načúvala. Mala rodičov obidvoch vysokoškolských asistentov. Škola ich celých pohltila. Helenka bývala pričasto sama. A tak utekala zo samoty. Našťastie k nám. Kde bol kŕdeľ detí, pokoj, pohoda. Teplo rodinného hniezda.

Raz prišla za mnou do kuchyne. Zastala pri dverách, prizerala sa, čo porábam.

„No čo je, Helenka, poď ďalej, sadni si… Porozprávaj mi niečo…“ vyzvala som ju.

Bola chvíľu tíško a potom vyhŕkla: „Teta, vy ste si dobre vybrala muža…“

Úplne som skamenela. Čo jej to prišlo na um?… Prekvapene som sa jej opýtala: „A prečo si to myslíš…?“

„Lebo sa s deťmi hrá… Robí vtipy… Je žartovník… Má vás všetkých rád… Je tu u vás veselo… Fajn…!“

Mlčky som načúvala, ako sa rozbaľovala jej dušička. Počula som čosi medzi susedkami o rozbrojoch v ich rodine. Cítila sa osamelá, možno nešťastná, útle jemné dievčatko… Otočila som sa k nej. Pohladila po hlávke a povedala: “ Vieš, u nás je občas aj krik, nedorozumenie… Nie je všetko tak, ako by malo byť… To je všade tak… Ale zato sa máme všetci radi…“ Potom som ju jemne odviedla do detskej izby medzi rákoš mojich detí. Aby zabudla na svoje boliestky. Zapadla medzi ne. A ja pokojnejšia, išla som si po svojej práci.

Vtedy som si uvedomila, ako to bolo dobre, že manžel hoci vyčerpaný z náročnej roboty, brával detváky občas na prechádzky na Kolibu. Žartoval s nimi. Vystrájal s nimi, hoci neraz to šarapatenie končilo plačom, lebo sa pri ňom niekto riadne doudieral a prikotúľal si modriny. Ťahal ich ako drobajzňov na štadión Slovana, kde chodil na tréningy futbalistov. Lietali pri ňom vedľa ihriska, prizerali futbalu. Počúvali o športe. Boli na vzduchu, nesedeli pri telke. Unavení prichádzali. Spokojní, vyšantení.

Pána, ako treba byť stále duchom pri tých svojich šarvancoch. Rozmýšľať, ako si ich získať, pripútať k domovu, urobiť ich spokojnými, šťastnými. Aby si vážili domov a sa na domov tešili a nezabúdali naň. Snáď len takým spôsobom, keď sa všetci v pokoji zhodneme, odpúšťame si vospolok a neubližujeme si…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?