Yaris /Pred niekoľkými rokmi…/

Autor: Magda Kotulová | 25.12.2014 o 23:37 | Karma článku: 11,45 | Prečítané:  1743x

Roky sme nemali auto. Ani nám nejako veľmi nechýbalo. Hádam len vtedy, keď sme si museli za socíku vystáť s kočíkom aj tri električky, kým nám vodič s ním dovolil vystúpiťna jej plošinu. A tak sme v daždi, či v slnečnom úpeku, čakali na zástavke so štyrmi deťmi trpezlivo a poslušne. Neboli peniaze na takéto bohatstvo, a preto sme ani nešpekulovali a nelamentovali, že sa nevozíme na parádnom fáre. Nežiarlili, nezávideli, že sa druhí vozia.

Až raz, po rokoch, postretlo šťastie aj našu bohatú rodinu na deti. Muž sa dostal do zahraničia na „prácu“ a priniesol z nej peniažky na niečo také, ako je auto. V tom čase existoval poradovník na autá. Teda sme na svoje prvé vozidielko museli opäť čakať. Tentoraz s nádejou a s malou zvedavosťou, čo nastane, ak naozaj to autisko mať budeme.

Dočkali sme sa. Z poradovníka sa na nás naraz vyhuplo a stálo aj s roztatáreným šoférom pod našim dvojizbovým bytom na sídlisku. Deti už boli trochu väčšie. Školáci na základke. Stáli dojato v okne. Potom s hurónskym revom sypali sa dolu schodiskom, aby sa bližšie prizreli tomu zázraku na štyroch kolesách a na vodiča, čo bol od radosti z bielej Škodovečky celý bez seba. Tak sme prišli k autu. Mysleli sme si, že sme pánmi sveta a jazdci Formuly 1, ktorej sme pričuchli a dozvedali sa o jej úžasnosti z ORF. Neraz so záujmom a žiadostivo sme sa jej prizerali. Neskôr sa nám sem-tam pošťastila nejaká tá cesta s novým autom do Tatier k sestre. Prázdninová dovolenka v našich veľhorách nás až tak veľa nestála. Chudera sestra, keď sa k jej trom deťom pridali naše štyri, bývali sme, ako v škole v prírode. Ale veď sa vraví: dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Tak sme putovali, jazdili a tešili sa z nového voza.

Potom počas rokov, čo bežali ako najaté, vystriedali sa ešte u nás Žiguláčik, Oltcit a nakoniec Fabia. Bývala som spokojná a šťastná. Sedela som učupená povedľa spoľahlivého vodiča, ktorý ma rád brával na „Durchraise“ po Slovensku. Vrchovato mi to stačilo. Veď sme nemohli, aj tak nikam inde svetom cestovať. Do Bulharska a Maďarska po istých fajnových situáciách pod stanom so štyrmi ratolesťami som nemala záujem chodiť. Preto cesty za krásami našej vlasti bohate postačovali našej skromnej rodine. Aby som zasa neklamala a priviedla vec na pravú mieru, boli sme aj niekoľkokrát v nádhernej Jugoške. Ešte pred bratovražedným bojom v nej.

Posledné auto Fabia nás už pristihlo, muža i mňa, v zhoršenej zdravotnej situácii. Manžel, ledva sa dostal so svojimi boľavými nohami do kabíny auta. Vždy som očakávala, že povie: „Koniec, viac do auta neleziem, lebo to nedokážem!“ Ale to nikdy nepovedal, lebo sa veľmi rád na aute so mnou táral horami-dolami, cestami-necestami. Keď však zbadal počas výletov nejaký lákavejší typ auta vždy ochkal, že by chcel akurát také... Mne to liezlo na nervy, lebo mne bola značka fuk. Hlavne, že som sa viezla, nemokla a bola v teple a v závetrí...

Bolo to niekoľko dní pred Vianocami. Panovala suchá zima, snehu nikde. Ozval sa telefón:

„Mami, nešli by ste s nami kúpiť nejaký nábytok do Ikea, sme zvedaví, čo naň poviete,“ ozvala sa v ňom naša nevesta.

Úprimne? Vôbec sa mi nechcelo v treskúcej zime a tak tesne pred Vianocami dakam chodiť. Ale čo by dobrá svokra odoprela dobrej, ba čo - vynikajúcej neveste?... Nuž som nerada, ale predsa súhlasila: „ No dobre, a kedy to má byť?...“

„Aj hneď, mami... Aj otec nech ide... Dobre?“ jej hlas zaznel radostne, že som priťukla jej požiadavke.

Bola som zaskočená. „Hneď?!...“ opýtala som sa pritupo.

„Hneď, mami. Príďte sem na Fabii a od nás pôjdeme našim autom, áno?...“ hlas jej znel nejako vzrušene.

„No dobre,“ nerada som súhlasila.

Zbuntošila som muža, ktorý sedel pri novinách, a tiež bohvieako rád sa neobliekal. Nechcelo sa mu ísť na vizitáciu akéhosi, nie pre nás, nábytku. Ale odmietnuť?... Ani jeden z nás to nedokázal našim dobrým deťom. A tak sme vyrazili. Muž dosadol horko-ťažko na sedadlo bielej Fabie. Pripásovala som sa k nemu. Rozbehli sme sa. Zastali sme až pred domom synátora. Už z diaľky sme videli, ako stojí so ženou pred bránou. Zastali sme, zaparkovali, vyšli z auta.

„Čo je? Čo horí?“ozval sa super ironik rodiny.

„Nie, otec, nehorí... Poďte do nášho auta!“ Vyzval nás syn autoritatívne. Poslušne sme sa vydali na cestu k jeho striebornému autu, čo stálo opodiaľ. „Nie, mami, oco, nie k tomu, k tomu červenému autu choďte, tu čo stojí...!“

Prekvapene sme sa na seba pozreli s mužom.

Nezdržala som sa: „Kúpili ste si nové?... Zídu sa vám dve... Jedno nové je ako uliate pre vás siedmych, pre takú veľkú famíliu, akú máte vy...“ drkotala som a blížila sa k novučkému rozžiarenému červeňou Yarisu. „Krásne,“ vydýchla som nadšená.

„Páči sa ti?... Nastupujte!“ odporúčala nám nejako zvlášť vysmiata nevesta.

A tak sme sa nalodili, viezli a achkali.

Nedalo mi: „Takéto auto, takejto farby som vždy chcela... Červené s čiernymi poťahmi... Keď sme si kupovali nové, vždy sme museli zobrať také, aké bolo v predajni... a vždy farbu, akú sme nechceli, lebo iná nebola,“ švitorila som celá nadšená, že sedím v aute svojich snov.

„Mami, môžete ho mať...“ naraz vydýchla nedočkavo nevesta.

„Prosím ťa a za čo... Nám stačí Fabia, hoci sa ocinovi do nej ťažko vchádza... s jeho boľavými nohami a ozrutánskou postavou,“ drdlala som.

Dorazili sme medzitým k Ikea. Zastali sme.

„No a zabudla som sa aj opýtať, čo vlastne idete kupovať?... Aký nábytok?“ Vysypala som otázku.

Nastalo ticho. Vystúpili sme z auta. Syn chytil kľúče, poštrngotal s nimi a podával ich manželovi: “Oco! Toto je darček od nás vám k Vianociam. Vy si zoberiete toto auto a dáte nám starú Fabiu, aby sa ti lepšie nastupovalo a sa sedelo. Je tu aj klimatizácia na leto, čo vy vo vašom nemáte...“

Skoro sme s manželom onemeli.

„Nie...! To nemôžeme prijať... Ako k tomu prídete vy s vašimi deťmi...?“ dýchala som ako pred infarktom.

Nastalo presviedčanie o „potrebe a nutnosti prijať darček od srdca“... Rozrušení sme všetci opätovne do Yarisu nasadli a viezli sa domov v ústrety nádherným Vianociam, plných lásky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?