Biopsia

Autor: Magda Kotulová | 17.12.2014 o 19:50 | Karma článku: 9,73 | Prečítané:  1322x

Váhala som s nadpisom pre tieto riadky. Chcela som napísať: „Excelentní ľudia ešte žijú…“ Ale rozmyslela som si to. Kto by si sadol k takémuto pozvaniu?… Dnes o dobrých človiečikoch a ich dobrých činoch, akoby sa nechcelo počúvať, ani písať. Radšej sa vychytí zlo, krutosť, nešťastie, tragédie, lúpež, vražda a podobné „šlágre“. To je ono! Senzácie sú na prvom mieste. A dychtivo sa sledujú, očia na ne. Sajú do duší. Tí čo ich počúvajú, vyhľadávajú.

Osobne budem písať o skúsenosti, ktorá vo mne zahrala a zabobtnala ako zázrak tohto adventného obdobia. Ľudia sa tešia na Vianoce. Zháňajú darčeky, prekvapenia pre svojich drahých. Už zneje z domácností pri odchýlených oknách pri vetraní, starý, otrepaný, český šlágrik: „Už sa zase těšíme na Jeééžíška...“, ktorý už desaťročia zuní v predvianočnom čase. Mal by prinášať nádej, že Vianoce sa rozžiaria v plnej nádhere, tichého pokoja, povznášajúcej radosti.

Ale nie všade vládne veľké očakávanie na prekrásne sviatky, stromček, darčeky, spokojnosť, jasličky s malým batoľaťom. V mnohých rodinách vládne smútok, hlad, nedostatok, úzkosť, bieda, obavy, nezamestnanosť, choroby, prosto kopec vecí a udalostí, ktoré človeka robia nespokojným, nešťastným, ba až zúfalým.

Po tieto dni prechádzam onkologickou nemocnicou a nasávam zvláštne dojmy, ktoré nútia, aby som si zasadla za počítač a poriadne rýchlo ich vhodila do éteru. Aby to, čo mi lieta mysľou, dušou, vyrazilo radšej na povrch a netiesnilo sa niekde pod škrupinou vnútra.

Keď som kráčala na biopsiu, ktorú som mala absolvovať, samozrejme, že mi nebolo všetko jedno. Nie že by ma obchádzala panika, hrôza, ale iste ma mátala obava, ako to všetko dopadne. Či to bude bolieť, či mi ihneď povedia, že je to so mnou zle-nedobre a podobné myšlienky, ktoré postihnutého človeka naháňajú a prenasledujú. Vhupla som pred dvere miesta, kde mi obávanú biopsiu mali vykumštovať.

Sedeli vedľa mňa mladšie ženy, ktoré sa jej tiež mali zúčastniť. Jedna sedela ako keby to všetko, čo sa malo diať bolo jej gombičkou, druhá mala na tvári neskutočný smútok, že jej občas vyhŕkli slzy… Mala som divné pocity. Šťastie, že som mala vedľa seba dcéru, ktorá srší vtipom, pozitívnou energiou a dokáže vykúzliť všade tam kde je sivo a nepokoj, náladu ako v cirkuse, alebo aspoň náladu ako v Rozborilovom Siedmom nebi. Pokoj, útlm, nádej. Výborná vlastnosť ženy, mamy, dcéry.

A tak som čakala na moment, keď vstúpim tam, kde sa rozhodne, či budem kráčať po ťažkej ceste… Keď sa otvorili dvere na ambulancii a objavila sa v nich staršia sestra s úsmevom a s anglickým pokojom ma volala dnu, akoby mi kameň padol zo srdca. Hm… Žiadna nervozita, hystéria, ako inde u iných sestier, ktoré predvolávajú pacientov na vyšetrenie. Hotový zárak po skúsenostiach s nepríjemným zdravotným personálom v predošlom čase. Milá sestra mi kadečo povysvetľovala s božskou trpezlivosťou, čo sa bude diať, čo mi budú robiť. Jej teplé, upokojujúce slová aj na moje kadejaké otázky, boli akoby mi servírovala do srdca kvapky medu. Vždy vravím, že dobrá, pokojná, inteligentná, empatická sestra je polovičkou úspechu lekára, aj uzdravovania chorého. Lekár má nevýslovne šťastie na takýto poklad. Bola tam aj o niečo mladšia sestrička, ktorá bola práve taká istá ako tá staršia. Zdvorilá, pokojná, milá.

Mladá lekárka začala vykonávať biopsiu. S úzkosťou som si myslela, že to bude trápenie na entú… Mýlila som sa. Pri láskavom šepotaní staršej sestričky a pokojnom hovore lekárky, biopsia dopadla nad očakávanie. Opäť sa mi odvalil obrovský, ťaživý balvan zo srdca.

Cítila som úžasnú vďačnosť tomuto personálu z Heydukovej ulice. V nemocnici, kde pacienti čakajú plní úzkosti. Na tvárach im to vidno: letargia, smútok, obava, strach a všetky možné, len nie prepekné prejavy. Málo úsmevov. Veľmi málo, alebo žiadne. Očakávanie. Stuhnutosť. A potom občas vypnutie, uvoľnenie stresu.

Nedalo mi, aby som sa aspoň takýmto spôsobom nepoďakovala za empatiu, srdečnosť, pokoj osadenstva ambulancie, kde vykonávajú biopsiu prsníkov. Vďaka, že nie sú vyhorení a majú zlaté srdcia i ruky!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?