Oprstienkovaná

Autor: Magda Kotulová | 10.12.2014 o 22:53 | Karma článku: 10,35 | Prečítané:  1140x

Veľa čítam, veľa počujem o mladých, že im vyhovuje žiť ako single. Začala som si preto všímať mladé dvojice, a fakt sa mi zazdalo, že im je osamoteným doma fajn, a že spoločníka, spoločníčku, potrebujú len na povyrazenie si.

Keď moji vnuci dorástli pozorovala som, akou cestou začnú vykračovať životom. Našťastie videla som, cítila som, počula som, že išli a idú normálne, ako išli aj ich rodičia, a aj starí rodičia. Pekne si randili so svojimi kamarátmi, rozumeli si s nimi a mala som dojem, že „single“ život je im cudzí.

Videla som, ako sa niektoré dvojice bližšie pomaličky spoznávajú, ako si rozumejú, ako sa radi. Tešila som sa v duchu, priala im to najlepšie a dúfala, že vytvoria budúce kvalitné manželské páry. Ktorá stará mama, čo miluje svojich vnukov by si to sebe, aj im nepriala?!

Viem, som stará až-až, aby som nevedela, že manželstvo nie je med lízať, ale že je to naozaj niekedy „o držku“. Všetci, čo zakotvili v ňom a prežili v ňom množstvo dlhých liet vedia, že bez tolerancie, odpúšťania, by veru predlhé roky nevydržalo. Takže občas som mávala aj netaktné myšlienky, ako to s nimi dopadne. Dnes mi je však jasné to, že oni sú takí múdri, že pokým sú nie istí sami sebou, že im to klape, že sú ozaj tí praví pre seba, neskočia do zväzku, ktorý by sa nikdy už nemal rozväzovať, hlavne kvôli deťom nie, ktoré by sa kedysi vyšupli na túto prekrásnu, ale neraz prebiednu zem.

V jeden večer neskorej jesene, keď skoro nastupuje tma, varovala som najväčšieho čertíka v rodine. Zaujímavosťou nad jej diablikovským chovaním bol fakt, že u mňa bola vždy ako anjel a nemohla som na ňu nič zlého povedať. Dokonca nám bolo obom celkom fajn, rozumeli sme si, hrali karty, debatovali. Dvanástka bola ako vymenená. Keď sme sa spolu príjemne cítili, zazvonil zvonček. Bolo osem večer a bola som prekvapená nastávajúcou návštevou.Terzkini rodičia boli na koncerte, takže oni to nemohli byť. Čakala som ich tak okolo desiatej, a tu hľa – zvonenie…

Netrpezlivo som otvorila dvere. Pred dverami stála moja jemnučká vnučka a tanečným krokom, ktorý u nej obľubujem, v momente bola na chodbe. Za ňou vstúpil jej kamarát.

„Babi, prepáč, že sme ťa tak neskoro prepadli… Ale prišli sme ti oznámiť riadnu zvesť... Musíš ju vedieť medzi prvými…“ dievčatko zadýchané vrušením prekotne oznamovalo. Rýchlo sa vyzliekalo z kabáta. Tak isto jej spoločník.

„No teda… vitajte!“…Trošku som sa spätila, ale hneď mi došlo, že sa deje niečo mimoriadne. Vydýchla som si radostne. Môj inštinkt ma nesklamal.

V kuchyni, lebo tam sme zakotvili, chcela som im ponúknuť zmrzlinu, ktorá je v mrazničke vždy na takýto účel zvitania pripravená, sme si sadli za stôl. Pokým sa pustili do zmrzliny, vnučka vystrčila ku mne ruku a šťastná vyhŕkla: „Babi, pozri…!“ Oči jej žiarili, a keby vedela lietať vzduchom, tak by sa zaručene nadnášala ako vtáčik.

„Paráda… krásny prstienok… Jemný, nežný…“ chválila som žiarivý, snubný prstienok na jej útlej rúčke. Objala som ju, pohľadila po chrbtíku, pritúlila si ju. Rozplakala som sa od dojatia, že ma zo svojej radosti nevynechali, a že som bola medzi tými, ktorí ihneď vedeli o ich zrelom kroku lásky.

Chlapec stál pri stolíku a pozeral na nás obe, ako sa k sebe túlime. Keby som sa nebola hanbila vysokého chlapčiska, ktorý sám vyzeral rozrušene, spokojne a šťastne, iste by som sa viac rozfikala. Premohla som sa, a už ich núkala ľadovou pochúťkou.

„Babi, nehnevaj sa, nebudeme u teba dlho, lebo musíme ísť teraz ešte mimo Bratislavy.“

„Teraz na noc…?“ Nezdržala som sa obavy, že budú cestovať v nočných hodinách.

„Neboj, Janko je dobrý šofér… a musíme ísť oznámiť aj jeho rodičom., že sme sa zasnúbili....“

„Samozrejme…!“už som ich neodhovárala. Vedeli, čo chcú, čo musia, môžu.

Bola som vrcholne rozrušená a šťastná. Zabudla som aj na Terezku, ktorá v susednej izbe pozerala momentálne telku a nedohliadala som, či film, ktorý bežal je akurát pre ňu vhodný. Ale verila som domácej mamkinej výchove, že Terezka vie, čo môže a čo nesmie sledovať.

Po chvíli mladí odišli. Tak ako prileteli, tak vzrušene a bystro vyleteli z bytu. Malá oprstienkovaná šťastná dievočka bude sedieť dlhú cestu vedľa svojej lásky. Priala som im šťastie, nádej do krásneho života z celého srdca. A tak trošku dobromyseľne závidela krásu prežívaných chvíľ…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?