Daniel

Autor: Magda Kotulová | 2.12.2014 o 0:22 | Karma článku: 11,96 | Prečítané:  1065x

Nebude to tentokrát o Lipšicovi, stále slušnom politikovi, ani o biblickom prorokovi Danielovi, bude to o svetielku, ktoré mi zažiarilo práve v padnutom šere do môjho vnútra.

Po tieto dni som kráčala studeným vykachličkovaným schodiskom v nemocnici, ktorá má v názve vtlačenú úzkosť. Spája sa aj s menom svätej, ktorá z pozície kňažnej pomáhala chudobným a chorým. Prenikal ma nepríjemný pocit, ktorý mi naznačoval, že som prestala asi definitívne „skákať“ v živote. Visela nado mnou hrozba bezútešnej choroby, ktorá strašila a straší množstvo žien a mužov v rozličnom veku. Šuchtala som sa studenou podlahou špitála. Badala som množstvo sediacich pacientov po stranách chodby. Uberala som sa do ambulancie, kde sa mnou mali začať zaoberať, ako s jednou z tých nepokojne sediacich na stoličkách pri bielych stenách. Kráčala som s hmlou pred očami, aj v sebe.

Aj po príchode domov, do svojho útulného, aj keď stíchnutého hniezda, cítila som sa, akoby zasiahnutá bleskom hromu, ktorý nečakane udrel, už aj tak do schátralého dožívajúceho stromu. Prechádzala som sa po byte ako bez duše, s chvejivým pocitom, že sa mi čas života bleskove zrezal, skrátil. Do ničoho sa mi nechcelo ani pichnúť, nič sa mi nechcelo začať. Sedela som pripútaná ku kreslu, ako väzeň svojich temných obáv z nemilosrdnej reality. Chvíľu som deprimovane sedela, ale naraz som si uvedomila, že toto náhle čakanie, a len čakanie na smrť, nemám v pláne a nie je mojím chlebíčkom. Musím vstať a začať bojovať s časom, s obludnými predstavami, úzkosťou. Tak som unaveno vstala a začala, ani neviem čo, porábať.

Neprečítané časopisy z dvoch týždňov a rozčítanú knihu som po chvíli vyterigala zo skrine, uvedomiac si, že iné ako čítať tento raz momentálne nedokážem. Utrela som si okuliare, aby som lepšie videla a začítala som sa. Pri čítaní som zabúdala vždy na všetko, keď som sa vhlbovala do textu toho, čo som vstrebávala do duše. Vždy do duše, nikdy inak. Povrchne som nič nečítala. Keď ma čosi zaujalo, zaujalo ma. Basta! Keď som bola zabratá do obsahu knihy až po uši, zaspieval mi mobil. Zdvihla som ho zo stolíka. Vždy ho mávam pri sebe, aby som ho počula, keď zahrá svoju pieseň očakávania, kto volá. Priložila som ho k sluchu.

„Prosím,“ ozvala som sa unaveným tónom.

„Čo je mami, čo je ti…?“ hlas dcéry zaznel vyplašene.

„Ale dohromady nič… Len taká šeď padla na mňa… Je taká, ako tá momentálne v uliciach…“

„Z tej diagnózy a z toho ako sa cítiš…?“ zanela ustráchaná otázka.

„Asi tak… Ale tá blbá nálada prejde… Zvyknem si… Neboj sa… A čo si chcela…?“

„Narodil sa ti druhý pravnuk… Daniel!“ ozvalo sa naraz oživene, rozradostnene.

„No nie?… Už je na svete ďalší chlapčisko?… Ako sa majú?… Mamina i drobec?…“ zrazu zo mňa opadol všetok splín a rozviestilo sa vo mne niečo ako teplo zo slnečných lúčov.

„Všetko je o.k. Tešíš sa…?“ znela naliehavá, rozbujdošená otázka.

„Jasné… To je skvelé…! Sláva, že to majú za sebou… Hlavne, že sú zdraví… Obaja… Teda Daniel…“ pritvrdila som myšlienku s novým menom v našom spoločnom rodinnom kruhu. „Daniel…! Pekné meno!“

„Mami, prepáč, musím ísť za Cyrilkom… Varujem ho, pokým budú na pôrodnici moji dvaja…“

„Samozrejme… Len choď za krpcom… Chudáčik, už nebude jedináčik… Bude si zvykať na konkurenciu. Bozkaj ho za mňa! Ahoj!… A pozdravuj odo mňa hrdého tatka.“

„Samozrejme… Ešte ti zavolám…,“ dcérin šťastný hlas zmĺkol.

Zložila som mobil na stolík vedľa seba. Zadívala som sa do steny oproti, akoby do budúcnosti. V srdci mi zavládol úžasný pokoj. Vnútro som mala rozteplené. Ten zázrak života odpláchol, zahlušil všetok smútok, bolesť, obavy. Aspoň na chvíľu. Chvíľu… Teda Daniel!… Daniel!… Pocítila som veľkú vďačnosť Bohu, že som sa nového konárika famílie dožila. Škoda, že ten môj starký pravnukov nepoznal. Aj to je dar – poznať ich. Tešiť sa z nich… „Teda Daniel!… Daniel!“ opakovala som si nahlas.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?