Keď zakape mobil

Autor: Magda Kotulová | 21.11.2014 o 15:04 | Karma článku: 7,81 | Prečítané:  1087x

Dlho mi trvalo, pokým som si zohnala mobil. Ešte dlhšie trvalo, kým som ho začala používať, horko-ťažko písať SMS-ky a vôbec na ňom telefonovať. Starého človeka ťažko naučiť novým móresom. Aj takého, čo mu to ešte dobre myslí a má rád život. S pasiou som ho začala užívať až neskôr, keď som ochorela a častejšie som sa dostala do nemocnice. Rovno z postele som mohla zavolať svojim, čo potrebujem, čo ma trápi, alebo aj teší, či hurónsky vykríknuť do neho, že konečne, fajn, idem domov, príďte po mňa. 

Keď mi rôčky pribudli a začala sa točiť okolo mojej hlavy osemdesiatka, brala som ho s úctou do dlaní. Občas ma prepadla depka z toho, že starý človek je predsa len odkázaný v určitých veciach na svojho spasiteľa, anjela v jednej osobe, keď ho zachytí neznesiteľná kolika a musí sa trepať na pohotovosť. V takých chvíľach je doprovod na nezaplatenie.Vtedy je nevýhnutne zaťukať do priateľa mobilu.

Aby si starký mohol privolať záchrancu.

Počase zvykla som si mobil na noc uložiť k sebe na stolík. Človek nikdy nevie, čo ho v noci zalarmuje. Aká nemilá príhoda, bolesť, či zrovna oheň, či skrat elektriky v byte v priamom prenose, pomocou nevyhnutného, ale pobabraného a schátralého elektrického spotrebiča.

Okrem spásonosného mobilu dala som si urobiť aj pevnú linku. Ihneď s dvomi telefónmi aby, keď mi niekto na ne zavolá, riadne hlasno drnčali, aby som ich tĺkot srdiečok, či ich zvonivý spev zvuku počula v každom kúte svojho tichého bytu. Áno, síce tichého, ale na môj vek až nie tak tichého, aby som zvuky volajúce ma k načúvaniu dostatočne počula. Hm, aj môj sluch už nie je najmladší. Užil si za kopec rokov života svoje. Takže?… Mala som fakticky tri telefóny na pomoc spojenia sa so svetom a s ľuďmi, ktorých mám rada, potrebujem, alebo sa s nimi chcem len o niečom poradiť, či im zašveholiť nejakú radostnú zvesť, či práve naopak zašomrať niečo prekérne nepríjemné, čo som zažila, alebo začula.

V jeden taký normálny slnečný deň, ozvala sa mi sestra, ktorá má hodne zdravotných problémov a depresiu, z ktorej sa nemôže dostať od smrti svojho manžela, s ktorým prežila päťdesiat rokov spoločného života.Volala mi nešťastná, uplakaná. Nestačila som ju ani ničím povzbudiť, keď zhasla rýchlo telefón so slovami, že sa má nie dobre, že sa zle cíti… Trochu prekvapená som si v tom momente ani neuvedomila, že tej mojej sestre naozaj môže byť riadne ťažko. Ale keď chcela rýchlo končiť rozhovor a neželala si ďalší rozhovor, tak som už jej opäť nevolala. Nezbadala som, že sa môj telefón rozhodol zaštupľovať.

Poobedie sa prehnalo rýchlo ako povodeň a blížil sa večer. Uvedomila som si, že si musím niečo na druhý deň, na nedeľu, vybaviť s dcérou. Tak jej volám, volám… Ozýval sa mi stále obsadzovací signál. Volala som ďalšiu dcéru, ešte jednu, syna. Všade zunel obsadzovací signál. Dokelu!… Pochopila som, že môj telefón je v koncoch. Nefunguje. Dočista zmĺkol. Spomenula som si, že aj mobil mám nanič. Vyšla mi baterka a mám ho tiež mŕtvy. Márnosťšedivá! Som odrezaná od sveta… Nebol to príjemný pocit - človiečik s množstvom zdravotných diagnóz. Úzkosť ma obchádzala. Môj zvyk ako železná košeľa, že mám na stolíku u seba na noc mobil, či prenosný telefón z pevnej linky, strácal sa v hmle nemožnosti mať ho v tesnej blízkosti.

Chvíľu som sa motkala po byte ako stratená. Až teraz som sa prezvedela, ako je človek nadobro zviazaný, zošnurovaný s telefónom.

Náhle ma napadla spasiteľná myšlienka. Počítač!…Zasadla som zaň a s úľavou mi ťuklo, že ešte mám nejakú šancu byť opäť spojená so svetom. Existuje mail. Mail!…Rozoslala som tucet mailov na všetky svetové strany, svojim deťom, vnukom, a prosila o pomoc, aby mi prezvonili telefón. Ale kdeže by boli doma práve vtedy, keď ich nutne potrebujem: povinnosti, kino, rande, návštevy. Však na to je sobota, nie?... A tak som čakala pri knihe, lebo program v telke sa nedal pozerať, kto sa ozve a či.

Noc sa blížila, a už aj cvalom bežala. Vtom sa ohlásila najstaršia dcéra. Zázrak!…Zvonku sa mi dalo dovolať. „Mami, čo sa stalo, ako to, že nemáš ani mobil, ani telefón?“

„No stáva sa, že naraz všetko padne na človeka… Smola existuje… Nie?…“ A tak som svojej drahej dcére vysvetľovala, čo sa stalo. Požiadala som ju o pomoc, aby ihneď zavolala do Telecomu, aby mi vykonali opravu a zachránili od samoty v noci.

Dcéra sľúbila, že sa pokúsi dať to do poriadku. O malú chvíľu som skúšala zvoniť telefónom na všetky strany. Dešperátne som zistila, že môj telefón nejaví ani štipku života, že je hluchý ako peň. Vzdala som sa každej nádeje, že budem mať ešte tú noc spojenie so svetom.

Bolo jedenásť, keď som predsa len zobrala s iskričkou trúfalosti do rúk slúchadlo štrajkujúcej vecičky. Už som ani nedúfala, že niekto zavolá, že sa ku mne dovolá, keď môj prepotrebný spoločník nadobro ohluchol a onemel. Akoby záhadným kúzlom som začula spánonosný signál. Pocítila som úžasnú úľavu a radosť, že mám spôsob v rukách, ako sa „zachrániť“, keby sa mi niečo stalo, keby…

Kde zavolať v tejto neskorej dobe, aby som nikoho neotravovala, prípadne nezobudila, na sto percent sa presvedčila, že moja drahocennosť funguje?… Skrsla mi super myšlienka, zavolať zaťovi do ambulancie. Tam nik nie je, tak nemôžem vyrušovať. Vytočila som čísielko. Signál zašveholil.V ambulancii zvonilo. Čo, burácalo. Huraáá, môj kamarát zmúdrel, vyzdravel sa, funguje, robí mi radosť.

Telefóny definitívne ukončili temný štrajk…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?