Prečo sa teším

Autor: Magda Kotulová | 9.11.2014 o 12:58 | Karma článku: 11,32 | Prečítané:  798x

Už dlhšie sa mi žiada napísať tieto riadky. Nechcem ich písať vtedy, keď budú plné médiá vylepšovať frázy o blížiacom sa výročí Novembra l989. Chcem tak urobiť trochu v predstihu. Nebudem písať filozofický traktát, mienim iba vyjadriť svoje pocity, ktoré mnou lomcujú v čase, keď sa blíži, alebo už letí 17. November.

Svojho času, keď normalizácia za socializmu vrcholila, obyvatelia boli stíchnutí, umlčaní, zľahostajnení. Ešte stále sa konali tiché procesy s občanmi, ktorí niečo „vyviedli v neprospech“ socializmu. Väčšinou to boli študenti, kňazi, kresťanskí laici. Na Slovensku. Nemom. Kde ľudkovia držali hubu a krok, ako to jediná správna strana a múdra vláda komunistického cynizmu požadovala. Ešte stále sa obzeralo, či opodiaľ nepovolané, zlomyseľné, predajné uši nepočúvajú naše vyjadrenia…

Boli takí, čo si žili ako v bavlnke. Keď slúžili ostošesť režimu, a doma si húdli svoju taktickú lahodnú pieseň, aby sa mali materiálne i kariérne dobre. Iní živorili od výplaty po výplatu. Iní kradli ako straky, aby si vybudovali z ulúpeného obyčajné chalupy, ktoré vyzneli jedna ako druhá. Gýčové rovnaké ploty okolo domčekov, rovnaká farba na dome. Rovnaké okenice, dvere, brány, záhrady – a aj sami obyvatelia domov. Iste boli aj výnimky, ktoré s holými rukami vydreli čestne príbytok pre svoju rodinu. Ale heslo „Nekradnúť - znamená okrádať vlastnú rodinu!“ bolo prisilné a dlho a privysoko viselo nad hlavami Slováčiskov. Zadrelo sa im do krvi i kože. A leží tam zakorenené, vpité do dnešných čias.

Raz, keď som mala srdcebolenie a zlý deň, keď mi stav v republike vrcholne liezol na nervy a bola som už celá bez seba z nemennej situácie v neslobodnej zemi, keď by som najradšej bola vyšla na ulicu a vykrikovala: „Ľudia, zobuďte sa, niečo robte, však takto sivo, beznádejne žiť sa nedá, je to neznesiteľné, vykonajme pre zlepšenie života niečo, to už takto ďalej nejde!“ ozval sa telefón. Volala moja sestra. A tá si to vyžrala.

„Počúvaj, ja sa vari zbláznim… Veď toto sa tu v štáte už nedá vydržať… Nič nemôžeš skritizovať, nič nemôžeš povedať, že je to zlé, čo, hrôzostrašné, čo sa deje na pracovisku, vo fabrike, v obchode, prosto všade. Keby sa človek mohol niekde v novinách ozvať, napísať… Svrbí ma ruka, duša, čo by som soptila na pomery, ktoré by sa mohli zlepšiť a pre hlupákov, nemožných, neschopných ľudkov sa nedostaneme ďalej… Keby si tí blázni komunisti na popredných miestach uvedomili, že by mali dovoliť ozvať sa ľuďom, hovoriť nahlas pravdu, čo si myslia, napísať ju, vykričať…Aj tak by si robili tí sviniari, čo by chceli oni… Ale ten pretlak, tlak vo variacom sa hrnci krívd, neprávostí, klokoce a vybuchne, že ich to tých blbcov raz obarí, zničí… To sú nemožní chruňovia… Raz to aj tak praskne… prepukne… to to blkotanie…. To hnietenie pod pokrývkou… Keby som mohla, tak podpíšem aj desať Chárt 77…“

Neviem ešte, čo všetko som vtedy bezmocná kričala do telefónu a bolo mi úplne fuk, či to nejaká eštebácka chamraď počuje a si ma podá… Už sme sa až tak nebáli. Zrazu akoby sa niečo v človekovi lámalo…

Preto som sa ani nečudovala, že o niekoľko mesiacov to v republike vyvrelo, zbuntošilo netečných ľudí a nahnalo v mrazivom počasí na námestia s obyčajnými kľúčikmi v rukách. Inak - s prázdnymi, „holými“ rukami…

Letela som ani divá do Umeleckej besedy, keď som sa dozvedela, že sa tam niečo chystá. Kňažko, Budaj, herci a kadekto z vtedajšej inteligencie, spisovatelia, učitelia, právnici, lekári, zhŕkli sa tam. Myslela som si, že z každého kúta pred Umelkou vylezie horda ozbrojených eštebákov. Pripomínalo mi to sviečkovú demonštráciu, kde machri, obrancovia režimu, vytŕčali po zuby ozbrojení, s vlčiakmi po boku. Mokla som na nej, so sviečkou v ruke, na ktorú som dávala pozor, aby jej útly, krivoľaký plamienok vyzývania slobody občianskej a ľudskej nezhasol.

Bože, akú voľnosť človek cítil v tých dňoch slobodného vyznávania sa, slobodnej možnosti zúčastniť sa na niečom, čo sa dialo pre slobodu, občianske práva… Bolo to neskutočne úžasné, nádherné. Človek akoby lietal vzduchom a nechodil po deravých, dorantaných bratislavských chodníkoch a cestách.

A tak vzdávam po tieto dni úctu všetkým, ktorí v tom zvláštnom, neuveriteľnom, zázračnom čase vyšli z pohodlných umlčaných domovov a vyšli do mrazu kvôli slobodnému nádychu, pohybu, písaniu, žitiu.

Nikdy nebudem ľutovať, že som mrzla na námestiach Bratislavy pri Kňažkovi a Budajovi. Nikdy nezabudnem, ani moje deti, na dni, kedy sa rozsvecovala sloboda. Napriek sklamaniu, že sa nezniesla do našej zeme voľná, krásna, ušľachtilá. A že si ju veľa obchodníkov, podvodníkov, kariéristov, podliakov, zlodejov, upírov šľachetnosti, čestnosti, čistoty, schmatlo do svojich nehodných paprčí a pošpinilo ju, znehodnotilo.

Niekedy mi pripadá, že sa naplnili moje niekdajšie zúfalé slová, myšlienky, že hovoríme, píšeme slobodne, ale niekto nepovolaný za nás robí to, čo my nechceme, neprosíme, nežiadame, ale s nami vybabre a urobí to, čo on chce, čo je jemu výhodné…

Ale na to je tu mladá, čerstvá, čistá, nezašpinená, múdra krv, aby zaliala, vymenila ako transfúzia - tú špinavú, znehodnotenú, starú, opotrebovanú, skazenú.

Vďaka za November 1989. Napriek všetkému!!!!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?