V pravidelných intervaloch chodí ma navštevovaťmoja najstaršia vnučka so svojím drobcom. Sú to vždy asi dva týždne, čo ho nevidím. Opäť ma navštívili. Keď som zbadala malého frkana v jej náručí s veľkým úsmevom od ucha k uchu, musela som sa aj ja rozosmiať. Dlho ma potvorka nevidela a poznala ma. Jeho očičká hrali smieškom. Milým. Už vo dverách som ho skoro zjedla.
V mihu sa dostal už v mojom byte na zem a začal predvádzať všetky svoje šintrovské kúsky, ktoré sa za tých niekoľko dní, čo som ho nevidela, naučil. Štupeľ dokazoval toho až-až, čo sa priučil. Štvornožky lozil, akoby ho niekto naháňal. Skúmal byt, miestnosti, veci. Očkami bystro šibal na všetky svetové strany, aby zaregistroval novoty. Všetko chcel dočiahnúť, aby to preskúmal, či sa to dá jesť. Stal si na špičky, čo je jeho nóvum, a chytal všetko, čo zbadal, aby si to k očkám priblížil. Občas sa na mňa zahľadel, čo ja na jeho finty.
Dokázal mi rúčkou dať pá-pá, ukázať aký je už veľký, dokonca koľko bude mať rokov. Špunt dokázal vytŕčať jeden prštek, že bude mať rok. Vyzeralo to ale hrozivo, skoro vulgárne. Chúďatko! Bleskove som mu uštedrila pre jeho nevinnosť božtek na líčko. Keby sa to dalo, celkom vážne by som mu do neho zakusla, ako Luis Suárez protihráčovi do ramena, v zápase na MS vo futbale, keď bol rozvášnený z hry. Ja som bola teraz v tranze z kúzelných kúskov pravnuka.
Aby som ho pohostila, tento raz som nevytiahla melón, ale obyčajné jabĺčko. Mamina mu ho ošúpala a vsunula do rúčky. Aby si hryzkal. Ale kdeže… Miesto hryzkania malý frkan sa začal s ním hrať ako s loptou. Neviem, kto ho to naučil. Vari dedko, u ktorého malý lotrík bol týždeň v Starej Ľubovni na návšteve. Ten ho musel „papať“, veď ho nevidí tak často ako ja a nemá do činenia s jeho neustálym nezbedníčením.Tak veru, starí rodičia sú hotoví zo svojich mláďat. Vidia ako rastú, menia sa. Ľutujú, že sú už takí starí, že možno dlho nebudú sledovať vývoj života potomkov. Preto každú sekundu, minútu s nimi, ktoré prežijú, vychutnávajú do dna.
Keď malý odišiel v otcovom náručí, ktorý z roboty prišiel po neho a jeho maminu, môj byt akoby potemnel. Ale spomienka na malého raracha, ktorý rozvíchril moje pusté miestočko žitia, svietila ešte niekoľko dní po jeho návšteve. Žijem z návštev mojich slniečok…
O niekoľko týždňov sme boli Cyrilkovi vinšovať k jeho prvému rôčku. Malý bol na nepoznanie.Vyrástol o poriadny máčik máčisko. Spozornel. Naučil sa nové grifiky ako prastaré matere rozosmiať až k slzám, inteligentne reagovať na všetky zázraky v okolí.
Keď mamina priniesla do izby obrovskú tortisko s rozžiarenou sviečkou v podobe jednotky, malý vyvaľoval očičká ako očarený. Najprv nemohol z torty ich spustiť, ale potom keď sa na rozsvetlenú, roztancovanú sviečočku príliš dlho díval, záhadne sa jej naľakal a rozplakal sa. Do kelu, pomyslela som si, má v sebe nejaký inštinkt, že vie, že pocítil, že ohňa sa treba báť? Rodičia s pasiou a rýchlo plamienok sfúkli a drobec sa od maminy odtiahol, aby napokon nechal zabudnutý pohľad na vyzdobenú dobrotu, bez nebezpečnej žiary.
Prežili sme perfektné sekundy pri pozorovaní oslávenca pri prvých darčekoch na svoje prvé narodeniny. Dlháň mladý krstný otec sedel pri ňom a hral sa s ním s veľkým nakladiačikom, ktorý mu akurát podaroval. Malý len očil. Raz dva pochopil, ako auto kerovať a ho hýbať, posúvať. Narážal ním ostošesť o múry izby, že sme mali strach, že ich razom zvaľcuje, alebo zborí ako na konci sveta. Šibalisko sa na tom rehúňal, akoby vedel, že tatko bude tŕpnuť, či nevydoluje na čerstvo vymaľovaných stenách dieru ako hrom. Nič také sa našťastie neudialo.
Bolo nám všetkým prítomným veselo a fajn, že malý Cyril nielenže rastie, ale nadobúda čím ďalej viac čarovných znalostí, že čím ďalej z chuti saje popudy zo sveta, ktoré ho naučia chápať, poznať a vedieť, čo je v ňom dobré a čo zlé.
