O polnoci

Autor: Magda Kotulová | 24.8.2014 o 19:31 | Karma článku: 9,73 | Prečítané:  1089x

Ako to už u nás starých býva, zopakovali sa mi moje chronické zdravotné ťažkosti. Váhala som s návštevou lekára, myslela som si ako vždy, že to nejako sama doma vyriešim. Máš ho vidieť. Keď sa mi pridružili riadne koliky, vybrala som sa na pohotovosť.  

Našla som sa tam, kam podľa bydliska patrím: v starej Štátnej nemocnici. Už len vchody odrádzajú človeka, kam sa uchyľuje kvôli svojmu zdraviu, aby tam vôbec vstúpil. Celá stará, kedysi kvalitná a známa nemocnica, už vypovedáva dávno službu tak, ako môj opotrebovaný organizmus.

Pamätám si ju ešte ako malé dieťa v časoch slávy, keď v nej fungovali naslovovzatí odborníci, známi nielen v Bratislave, ale po celom Slovensku. Operoval ma známy chirug Bolcek, ošetroval internista, profesor Ondreička, oftalmologička, profesorka Antalová, atď., atď. Vtedy sme neriešili to, že radšej do Štátnej neísť. Iste, aj dnes sú v nej noblesní špecialisti, odborníci ako kedysi. Ale ten pochmúrny vzhľad budovy vyvoláva k tomuto miestu obavy i nedôveru.

Tak teda som zakerovala na pohotovostnú chirurgickú ambulanciu. Ocitla som sa v nej, ako v tom najväčšom chaose na stanici, keď dokvitne viac rýchlikov zo všetkých svetových strán. Na chodbe pred ňou v napätí čakali pacienti s úrazmi. Keby len tí. Aj policajti so svojimi prípadmi, opitými bezdomovcami, ktorí v ten večer a noc vďaka svojmu radostnému stavu utŕžili úraz: narazené rebrá a podobne. Pacienti, ktorí si svoju nutnú potrebu pozornosti lekárov nezaranžovali samotní, kvôli takýmto postihnutým, museli čakať na príjem i vybavenie hodiny, až do včasného rána.

Ten ruch, šum, hluk na ambulancii bol neúnosný. Neviem, či v takomto prostredí je ešte lekár schopný vôbec všetko stíhať, počuť, správne vyjadriť sa. Musí. Je to jeho povinnosť i nutnosť. Pacient je v jeho rukách. Po najnovšej nočnej skúsenosti, nechcela by som sa opäť ocitnúť na pohotovosti.

Po konečom vyšetrení, odbere krvi, CT, ma chirug preposlal k internistovi, aby zvážil, či ma prijmú, alebo môžem sa liečiť aj v domácom prostredí. Krvný tlak mi rapídne vybehol nad dvesto. Hrozila mi hospitalizácia.

Keď som nadránom tej noci vošla do ambulancie internistky, bola to zmena pre mňa, ako keby som sa zo stanice ocitla na nádhernej oaze pokoja, ticha. Internistka milá, pozorná, jemná. Bože, ako človek, keď má nejaké zdravotné potiaže potrebuje pozorné a slušné jednanie. Hneď je mu lepšie. Lekárka ma prezrela, urobila, čo bolo treba a mňa šťastnú, že nemusím zostať v špitáli, prepustila nadránom domov. S kolikami, zvýšenou teplotou ležiac doma v posteli som spomínala na prežité hodiny na pohotovosti veľkomestskej nemocnici. Zisťujem opäť a opäť, že je nedôstojné ako vyzerá, ako pôsobí a aký je v nej stav. Nemocnica nemôže pôsobiť ako špinavá, rozvíchrená, stará stanica.

Keď si premietnem v mysli obraz na dve vyplašené postaršie nemecké možno rakúske turistky, ktorá jedna z nich mala úraz a druhá ju sprevádzala, ako hodiny čakali na lekárske ošetrenie, aké problémy mali so zaplatením za ošetrenie o polnoci v nemocnici, je mi nanič. Ako by sme nežili v dvadsiatom prvom storočí.

Týmito poznámkami chcem zo srdca poďakovať všetkým lekárom, ktorí v takýchto podmienkách nestratili svoju ľudskosť, jemnosť, pozornosť k pacientovi a nie sú vyhorení. Je medzi nimi množstvo vyhorencov, ktorí pacientovi len svojím prístupom priťažia a nie poľahčia. Mladej internistke, ktorá ma vyšetrovala, zo srdca ďakujem: za ľudský prístup aj v nočných, či už - ranných hodinách.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?