„Ja trkvas…!“

Autor: Magda Kotulová | 12.8.2014 o 22:19 | Karma článku: 11,12 | Prečítané:  1256x

Staroba je ošemetná. Pridáva sa k nej kadečo.V prvom rade choroby. A potom zabúdanie. Padanie vecí z rúk. Únava. Bolesti pohybového ústrojenstva vôbec. Slabosť. Občasná depka. Alebo aj ustavičná. Dosť!… Nebudem viac strašiť ani mátať adeptov na ňu.

Svojho času, keď môj drahý očividne starol a pridružovali sa k tomu kadejaké nepodarenosti, začala som si ho všímať akosi viac. Totižto, keď býval v susedných miestnostiach bytu, v ktorých som sa akurát pri ňom neocitla, občasne sa z nich ozvalo zúfalé alebo jedovaté: "Ja idiot!… Trkvas!… Blbec…!“ Nikdy takéto nadávky som nepočula, keď boli deti malé, či už aj dospelé a tobôž ich nepoužíval pred vnukmi. A teraz sa zrazu vypol a dávkoval prezývky len taký fukot. Vždy som vtedy odchýlila dvere a nazrela do izby, prečo sa tieto príkre výkriky ozvali. Môj manžel stál buď nad rozbitou vázičkou alebo soškou, ktorými som vycifrovala izbu. „Načo je tu toľko krámov… Cerepetičiek…?!“ ozývalo sa nešťastne z jeho úst.

„Koľko? Úplne málo…! Čo chodíš ako slon v porceláne a nedávaš pozor?“ vytresla som. Väčšinou som mierne zaútočila na svoju obranu a chcela presvedčiť, že v tej katastrofe pred ním, som nie ja vinná. Ale hneď som prestala, keď som zbadala jeho mrzutú grimasu na tvári z nedobrovoľného prečinu.“Nechaj to! Popracem črepy…!“ vždy som kapitulovala pred jeho bezmocnosťou, hoci bol chlap ako hora.

„No naozaj som to nechcel,“ už krotol. „Vypadlo mi to z ruky, vyšmyklo…!“ znelo pokorne a nediplomaticky.

Vždy som zabrzdila frflanie, vlastne som poriadne nikdy ani nezačala. Frflal a srdil sa on pre svoju nešikovnosť. Teraz ho niet. Ale v týchto dňoch som si spomenula na jeho výrazové prekérne zvolania.

Išla som na kontrolu k lekárovi. Až do Biskupíc. Je to riadny kus z centra Bratislavy na okraj mesta.Viezol ma vnuk, ktorý mal akurát čas. Taxíkov som mala v ten týždeň dosť, lebo sa mi lekárske kontroly nejako nahromadili. Doktora som absolvovala po hodinovom čakaní, vybrala peniaze z banky, a už sme stáli s vnukom v aute pred bránou domu kde bývam.Vyberám tašku a tašky nikde. Vtom som si uvedomila, že som ju zabudla v lekárni pri nemocnici, kde som si po návšteve u lekára vyberala lieky.

„Ja chumaj!“ Skríkla som, že sa môj dobrý vnuk úplne zľakol, lebo nikdy som sa takto neprejavila. „Vilko, nebudeš sa hnevať…? Musíme sa vrátiť do Biskupíc!“

„A prečo? Stalo sa niečo?“ prekvapene zaodŕhal a nie príliš nadšene sa zatváril.

„Áno, stalo… Zabudla som tašku v lekárni,“ vydýchla som v afekte.

„No tak, musíme sa tam hneď vrátiť,“ už celkom pokojne zaonáčil môj šofér a úplne samozrejme zapol motor na return. Popritom ticho sondoval, čo som v taške okrem drahých okuliarov na čítanie mala.

Chvíľu som mlčala, a potom som si poťukala po hlave: „Moja dutá hlava!… Už teraz chápem dedka, keď z izby občasne blbotal, že je idiot, blbec, a podobné prívlastky si pripisoval. Hneval sa sám na seba, na svoju zabúdlivosť, grambľavosť,“ vyhadzovala som zo seba ako príťaž najprv srdité, neskôr ľútostivé slová.

„Ale, babi. Však ideme po tašku. O chvíľu sme tam,“ upokojoval ma môj skvostný rytier.

V tej chvíli, keď som sa cítila bezmocná zo svojej stareckej zábudlivosti, zacítila som náhly príliv úžasného pochopenia, čo - láštiska k tomu môjmu zosnulému. Bytostne som pociťovala, ako mu bolo, keď stál nad troskami zosypaných predmetov, alebo sa mu niečo nepodarilo, či zabudol na dôležité veci…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?